Tenario

Jedného rána, keď malý chlapec bol v škole ešte len chvíľu, pani učiteľka povedala: „Dnes budeme kresliť.“ „Dobre!“ pomyslel si malý chlapec. Rád kreslil. Vedel nakresliť všetko: levy a tigre, sliepky a kravy, vlaky a lode – vybral škatuľku s farbičkami a začal kresliť. Ale učiteľka povedala: „Počkajte! Ešte nekreslite!“ A čakala, kým sa všetci pripravia. „Teraz,“ povedala pani učiteľka, „budeme kresliť kvety.“ „Dobre!“ pomyslel si malý chlapec. Rád kreslil kvety. A ružovou, oranžovou a modrou farbičkou začal kresliť nádherné kvety. Ale pani učiteľka povedala: „Počkajte! Ukážem vám, ako ich máte kresliť.“ A nakreslila na tabuľu kvet. Bol červený so zelenou stonkou. „Hotovo,“ povedala učiteľka. „Teraz môžete začať.“ Malý chlapec pozrel na učiteľkin kvet. Potom pozrel na svoj. Jeho kvet sa mu páčil viac ako učiteľkin. Ale nepovedal nič, len obrátil papier na druhú stranu a nakreslil kvet podobný učiteľkinmu. Bol červený na zelenej stonke.



Na druhý deň, keď si malý chlapec úplne sám otvoril bočné dvere do triedy, učiteľka povedala: „Dnes budeme modelovať.“ „Dobre!“ pomyslel si chlapec. Rád modeloval. Dokázal vymodelovať všeličo: hada i snehuliaka, slona aj myš, osobné aj nákladné autá – a začal miesiť a šúľať svoju plastelínovú guľku. Ale pani učiteľka povedala: „Počkajte! Ešte nemodelujte!“ A čakala, kým sa všetci pripravia. „Teraz,“ povedala učiteľka, „si urobíme misku.“ „Dobre!“ pomyslel si malý chlapec. Rád modeloval misky a začal robiť misky rôznych veľkostí a tvarov. Ale pani učiteľka povedala: „Počkajte! Ukážem vám, ako ich máte robiť.“ A všetkým predviedla, ako urobiť hlbokú misku. „Hotovo,“ povedala napokon, „teraz môžete začať.“ Chlapec pozrel na učiteľkinu misku, potom pozrel na svoje. Jeho misky sa mu páčili viac ako učiteľkina. Ale nepovedal nič. Len opäť zgúľal hmotu do veľkej gule a urobil misku podobnú učiteľkinej. Bola to hlboká miska. A veľmi skoro sa malý chlapec naučil čakať a sledovať, ako urobiť všetko tak, ako to robí pani učiteľka. A veľmi skoro sa malý chlapec naučil nerobiť nič podľa seba.



Potom sa stalo, že malý chlapec a jeho rodina sa presťahovali do iného domu, do iného mesta a chlapec musel chodiť do inej školy. Táto škola bola ešte väčšia ako tá prvá. A do jeho triedy neviedli žiadne bočné dvere. Musel ísť najprv hore po strmých schodoch, potom dole, prejsť dlhou chodbou až do svojej triedy. Keď bol v škole prvý deň, pani učiteľka povedala: „Dnes budeme kresliť.“ „Dobre!“ pomyslel si malý chlapec, a čakal, kým mu učiteľka povie, čo má robiť. Ale ona nepovedala nič. Len sa prechádzala po triede. Keď podišla k chlapcovi, povedala: „Ty nechceš kresliť?“ „Chcem,“ povedal malý chlapec. „Čo budeme kresliť?“ „Ja neviem, uvidíme, až keď to bude hotové,“ povedala. „A ako to mám nakresliť?“ opýtal sa malý chlapec. „Prečo sa pýtaš? Nakresli to, ako chceš.“ „Aj akou chcem farbou?“ „Akou chceš. Keby každý nakreslil to isté a vyfarbil by to rovnakými farbami, ako by som potom vedela, kto čo namaľoval, a ako by som rozlíšila obrázky?“ „Neviem,“ odpovedal malý chlapec. A začal kresliť ružové, oranžové a modré kvety. Mal rád túto novú školu, aj keď tu neboli bočné dvere do triedy.

hm neviem síce o čo tu ide aj keď domyslieť si môžem všeličo, ale to tu teraz prenechám iným... každopádne celkom zaujímavé a môžem povedať, že aj mne by sa páčila tá druhá škola