Odsúdená na život - 4.časť

„ Budem veľmi rada, ak ostanete dnes so mnou, “ prehovorila som nesmelo, „ Viete, že sledovanie je trestný čin? “ Usmial sa a pomaly kráčal vedľa mňa. „ Verte mi, prosím, že som tým nič nekalé nesledoval. Zaujal ma váš pohľad. Máte prekrásne oči, “ zahanbene podotkol a mne sa v tej chvíli rozbúchalo srdce ako o preteky. „ Ďakujem Vám za kompliment, “ v tej chvíli to bolo jediné na čo som sa zmohla. „ Som taký nezdvorilý. Ani som sa nepredstavil. Prepáčte, “ začervenal sa , „Som Philip. Veľmi ma teší.“ Podával mi ruku a keď som sa dotkla jeho jemnej pokožky podľahla som jeho šarmu a neuveriteľnej charizme. Milovala som ho. Takmer som ho nepoznala a milovala som ho. Nechápala som, čo sa to deje v mojom srdci. No vo mne všetko kričalo „ Milujem Ťa“. „ Temperance, “ odvetila som. „ Ja viem. Viem, kto ste, teda, kto si. Myslím si, že sme asi rovnako starý, tak si predsa nebudeme vykať.“ Jeho nesmelá odvaha mi vyčarila úsmev na perách. „ Súhlasím. Len mám strach, že vy, vlastne ty, že ma tak poznáš. Nie som zvyknutá, že si o mne niekto robí prieskum, “ podpichla som ho s úmyslom vyčariť mu na tvári opäť ten anjelský úsmev. „ Vieš, keď ma niekto zaujme na prvý pohľad musí to byť zaujímavý človek. Nemohol som si skrátka pomôcť. Páčila si sa mi už predtým ako som si o tebe čo to zistil. Teraz sa mi páčiš ešte viac, “ oznámil mi suverénne. „ Viem, prečo si tu. V tomto sanatóriu. Je mi to ľúto. Naozaj veľmi, “ zdôveril sa mi s jeho citmi, ktoré vyvolal môj zdravotný stav. Úsmev sa mi vytratil z tváre. V tejto chvíli som nechcela o leukémii nič počuť. No nemohla som ho obviňovať. Ticho kráčal vedľa mňa. Zrejme ma prezradili vlastné emócie, ktoré som sa všemožne snažila skrývať už celé dva roky. Sadli sme si na lavičku a obuli sme si topánky. Vzal moju chladnú ruku a vložil si juj do jeho teplej dlane. Ako keby sa v tom momente spojil život so smrťou. „ Nechcel som ti to pripomenúť. Odpusť. Neviem, aké to je, “ pohoršoval sám seba. Nemohol zato, že ma leukémia zbavila akýchkoľvek citov. On bol prvý , pri ktorom som opäť niečo pocítila. „ Netráp sa. Určite si to vedel už predtým než si si o mne niečo zisťoval. Prečo by som tu inak bola. Naučila som sa to akceptovať a nejako som sa s tým zmierila, “ klamala som. S takým niečím sa nikto nedokáže zmieriť. No nemohla som ho trápiť. Snažila som sa usmiať, ale nedokázala som to. Potrebovala som ešte pár minút na čiastočné zmierenie sa so svojim stavom. „ Bojíš sa? “ opýtal sa ticho. „ Nie, " odpovedala som a konečne som sa mu opäť pozrela do tváre, „ Veď smrť je iba ďalšia cesta, ktorou každý z nás musí raz ísť.“ Jeho oči spočinuli opäť na mojich a konečne sa usmial. Jeho ruka stále držala moju a nechcela ju pustiť. Neprekážalo mi to. Len sme mlčky sedeli na lavičke a pomaly sme vdychovali ranný vzduch.

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu