Opozícia, ktorá stráca význam už v samotnom svojom názve

Všetko je v opozícii,
hlasná hudba
s tichom mojich očí,
slová s myšlienkami
i vzdialenosti...


Krájam myšlienky
zmietajúc sa
v tanci netopierov
a mysliac na teba
vkĺzam do papierov...

Ty si ďaleko
a čím si ďalej,
tým si bližšie...

Prelíname svety.

Ja na špičkách kriku
v nemom úžase
sedím v echu
tvojej doznievajúcej polvety...

...keď som ju mal strašne rád...

Viem, je to nepodstatné
a viem, že ešte máš,
no je to ako dážď
ako prudké rozochvenie...

Celý život je taký,
slnko prekryjú mraky
vždy úplne znenazdajky...

Pochop,nechcem diamanty,
nedozierny vesmír
ani vodopády piesní
z karamelu
teórii
a vína
...

Chcem len lásku,čo začína
presne tam,kde aj končí...

Nie len nekonečnu
plavbu loďou
po sínusoide
našich klzkých duší,
nie záveje a medzivojny...

Láska dáva, nesie, kreslí
a tá naša, tá aj skúša
neustále ťahá za nitky,
ktorými nás riadi.
Veď sa máte radi,
vraví nám a smeje sa.

Modrajú sa nebesá,
keď sledujú krv
burčiacu v zaľúbených telách...

Je toho tak veľa, čo chcem povedať
no ty tu nie si...

A aj tak to nepochopíš,
lebo vždy keď moje slová lietajú,
vždy spíš.
Ja si na to zvykám
a cítim, že je to tak správne...

Len niekedy,keď som na dne
a začnem premýšlať,
je toho akosi priveľa...

Nechcem anjela,
ani slzy,
chcem iba do šera nocí
vyšiť tichý pocit,
ktorý mám vždy, keď sa ma dotkneš...

A chcem ešte raz,
ešte na chvíľu,
aby si ma ľúbil ako na počiatku...

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu