Poznámka: Písané pred pár týždňami. Nevládzem to dokončiť, upravovať a ani to nijakým spôsobom zlepšiť. Takže to pridávam takto, nakoľko to bola pre mňa dôležitá poviedka.



*


Tú nedeľu, čo som sa to dozvedela, som to celé odkopla do kúta a dúfala, že to proste po čase skape i samo. Botasky som mala špinavé, rukami som si nervózne naťahovala pútko od džínsov a pozerala sa na to zarazená ako vidle do hnoja. Vážne bol dobrý nápad odstrčiť to na jednu hromadu v rohu a tváriť sa, že sa nič nestalo?


Po čase sa živá vec zmenila na mrcinu. Naučila som sa ju ignorovať, ale neopovažovala som sa jej dotknúť. Veľmi dlho som sa nedokázala čo i len na ňu pozrieť. Akoby len jediným pohľadom sa mohla opäť prebrať k životu. A tak som predstierala, že v kúte izby sa nachádza naozaj len kút izby a nie rozkladajúca sa mŕtvola niečoho, čo som dokázala síce zabiť, ale nie odpratať.

Predstierať som mohla, ale to vedomie, že je tak blízko mňa – niečo tak neživé a desivé – ostávalo.

Mrcina bola len pozostatkami niečoho, čo bolo kedysi pekné. Už dávno vo mne nevyvolávala pocity, ktoré by sa dali nazvať peknými. Je to predsa mrcina. Možno som si ju tam nechávala práve preto, lebo som nechcela spomínať na to pekné. Ktohovie. Živá pripomienka toho, že niektoré veci sú proste mŕtve a nedá sa k nim vrátiť. Oxymoron storočia. Živí mŕtvi. Tak je to dobre. Horšie je, keď sú mŕtvi živí.

December. Mrcina sa pohne a zamručí. V noci. V očiach sa jej na chvíľu príťažlivo blysne. Kým zažnem svetlo, je znova nehybná. Možno len zdanie. Lenže nasledujúce dni sa mrvila nejak pričasto, častejšie a častejšie a ja som sa pristihla pri myšlienke: ,,Len ostaň pekne mŕtva.“

Občas mrcina zaskučí, podráždene. Po čase sa odhodlám mrcinu chytiť. Zvláštne je, že to so mnou nič nerobí a odľahne mi, že sa nepohne. Asi aby som mala dostatočný dôkaz, že je fakt po nej. Vďakabohu, je stále mŕtva.

Lenže ona sa znova pohne. Dokonca sa postaví na všetky nohy a otrasie ako pes. Ostražito ju sledujem, ale po obňuchaní skrinky sa opätovne vyberie znova skapať do kúta. Celé to trvá len zopár sekúnd, nanajvýš minútu. Vyrazí mi to dych. Tých pár sekúnd stačí na to, aby pohla mojim zdanlivo pokojným životom.

Si naozaj mŕtva?

Po čase sa naučím žiť s tým, že sa občas prebudí. Nekŕmim ju, ale nieto a nieto zdochnúť úplne. V januári začína loziť po mojej izbe, driape sa po stenách a zvedavo lozí do mojich skriniek.

,,Choď skapať,“ odvetím jej nahnevane, prstom ukazujem na prehnitý kút.

Zavrčíš, zvalíš sa do rohu, venuješ mi posledný podráždený pohľad a zdochneš.

Po čase na moje príkazy „choď a skap“ prestávaš reagovať. Výsmešne vyceríš zuby. Vzdychnem, vytiahnem spod postele provizórny oštep (vytvorený z nohy stoličky a kuchynského noža) a dostrkám ťa ním späť do tvojho umieracieho kútika. Chúliš sa v rohu, kňučíš.

,,Môžeš si vybrať, buď to bude dobrovoľne alebo nie.“

Venuješ mi vyplašený pohľad a skapeš. Pretočím oštep v ruke a štuchnem do teba nohou stoličky. Nehýbeš sa. Poslednú dobu rada predstieraš, že si skapala, tak to musím kontrolovať. Dneska ale chvalabohu nerobíš caviky.

,,Sláva,“ precedím cez zuby, ale sama postrehnem vo svojom hlase náznak úsmevu.

Vyhrážky dlho nefungujú. Po čase mi prestaneš veriť.

Keď ťa po dlhom boji dostrkám späť do svojho rohu, všimnem si, že sa ti začína vytvárať na holých miestach kože nová srsť. Vyľaká ma to. Neunúvam sa dávať ti ultimátum. Zabodnem oštep hlboko do tvojho boku. Nie som nahnevaná, len hrozne vydesená. Z úst sa ti vyderie vysoký pazvuk a zdochneš. Neviem, či som ťa zabila ja alebo si zomrela dobrovoľne. Hovorím si, že teraz si už naozaj preč.

Mýlim sa.

Dávam ťa na vodítko a beriem ťa von. Venčiť mrcinu je naozaj divné. Vždy keď ide niekto okolo, zdochneš a ja vyzerám ako idiot s mrcinou na vodítku. Ľudia sa zastavujú a pohoršene krútia nado mnou hlavou. Ako dlho ju máte zdochnutú? Pár sekúnd, odpoviem im. Pozrú sa na tvoje štádium rozkladu a pokrútia hlavu. Neveria mi.

Keď ľudia odídu, vyskočíš na všetky nohy a chrapľavo sa zasmeješ. Viem si predstaviť, že sa na tom celom zabávaš.

Horšie je keď neodídu a ja ťa musím rozvláčiť ťahaním za vodítko po celej ulici. Tvrdohlavo ostávaš zdochnutá. Nepomáhajú ani vyhrážky, že ťa zabijem, ak neožiješ. Nie, kým nás niekto vidí, nepohneš sa.

Za sebou nechávaš kusy mäsa a krvavú cestičku. Keď ťa horko-ťažko odtiahnem za roh, kde nás už nikto nevidí, znova sa preberieš. Je ťa o dosť menej, cestou ti upadla hlavička a časť trupu.

Trhnem vôdzkou, je to vlastne špagát, som z tohoto tvojho divadla podráždená.

Cestou k bráne mi bezhlavo bez hlavy narážaš o steny, stromy, lavičky, proste o všetko, pretože nevidíš. Len čo vojdeme do bytu, rozradostene sa rozbehneš k svojmu rohu v mojej izbe. Rozhrabeš si svoje vlastné ostatky do úhľadnej mäkkej kôpky, zrejme aby sa ti ležalo pohodlnejšie, a na tú sa zvalíš.

A zdochneš.

Po čase si trúfaš odísť z mojej izby. Keď čúram na záchode, stojíš za dverami a chechúňaš sa ako hyena. Ak som tam dlho, škriabeš na dvere až dokým nepočuješ, že splachujem. Chodíš za mnou ako chvost, ktorý nemáš, v kuchyni vylezieš na digestor a sleduješ ma celý čas, kým varím. Máš rada teplo a vyhrievaš sa na radiátore v obývačke. Väčšinou to nevydrží dlho, lebo stečieš medzi trubkami späť na podlahu.

Moje nervy pretečú, keď sa jedného dňa chceš zahrať na aport. Vytrvalo ignorujem tvoje pokusy, keď predomňa predkladáš všetko, čo považuješ vhodné na hodenie. Najprv nosíš bežné veci ako loptičky a štuple od vrchnákov. Keď to so mnou ani nehne, donesieš mi zakusnuté mŕtve mačiatko z ulice. Znechutená tvojimi pokusmi vyhodím mačku a ty sa za ňou nadšene rozbehneš a hrdo mi ju prinesieš naspäť. Musím ju odpratať do kontajnera a ty nechápavo na mňa hľadíš, prečo sa nechcem s tebou hrať.

Si len mrcina, ale aj tak chceš aby som ťa mala rada.

Už nevieš čo mi priniesť, tak si sadneš ku mne na bobek, ozve sa ohavný trhavý zvuk a ty zrazu sedíš s tvojím vlastným pahýľom v hube. To ma zdvihne zo stoličky a odídem preč z miestnosti. Nerozumieš tomu, obšmietaš sa mi pod nohami a ja sa cítim akoby som išla cez huspeninu. Keď vidíš, že si obliekam kabát, vyvodíš záver, že asi nepovažujem tvoju nohu vhodnú na aportovanie. Urveš si teda nohu, svoju najobľúbenejšiu a najmenej rozpadnutú, a vypľuješ mi ju pred topánky a nadšene pritom kmitáš zbytkom chvosta. Venujem ti kopanec a ty, vzhľadom na ťažkosti s bilanciou tela, sa odgúľaš späť do svojho roku a rozpleštíš sa o stenu.

A zdochneš.

***

,,Potrebovala by som ohradu.“

,,Aký veľké je vaše zvieratko?“ opýta sa ma milá predavačka.

Zamyslím sa: ,,To záleží od toho, koľko z neho v ten deň odpadne. Ale mám pocit že rastie.“

,,Prosím?“ zarazí sa ,,Asi som vás zle počula.“

Lakonicky mávnem rukou ,,Nechajte to tak. Je veľké.“

,,A je veľké ako malý, stredný alebo veľký bradáč?“

,,Je čoraz väčšie.“

,,Takže veľké ako argentínska doga alebo maďarská vyžla?“

,,Neviem. Je proste veľké. Neviem, čo to je. Predajte mi najväčšiu ohradu akú máte.“

,,Je to nejaký kríženec, keď neviete aké bude veľké?“

Podám jej peniaze a mračím sa: ,,Dá sa tak povedať.“

***

Bojím sa.

Niekoľko týždňov sa nepohneš, ale aj tak sa na teba každú chvíľu pozerám do rohu, akoby si mohla čo chvíľa znova ožiť. Pozerám sa tam takmer neustále. Nebudíš sa, znova zapáchneš a začneš sa roztekať po podlahe. Vo mne sa odohráva celá paleta podivných pocitov. Cítim úľavu, naozaj veľkú úľavu, že si preč. Potom nepokoj, zvierajúci strach, že sa predsa len preberieš. A napokon – smútok.

Aj keď si len mrcina, kedysi si predsa len mrcinou nebola. Bola si čosi pekné, čo som mala naozaj rada.

V noci sa zobudím. Prevrátim sa na posteli a už len zo zvyku sa pozriem do tvojho rohu. Kedysi to bol môj roh, teraz je už tvoj.

Si zase hore, oči v tme ti svietia ako šelme. Chúliš sa vo svojom rohu a zízaš na mňa. Vyzeráš naozaj zbedačene. Oveľa viac mrcinovsky ako zvyčajne. Keď si zadnou labou poškriabeš ucho, odpadne ti. Krátke zdesenie vystrieda znova smútok. Je mi smutno, že takto chradneš a ja neviem s tým nič urobiť.

Nakloním ruku z postele a ty sa - nevládne a pomaličky - ku mne priplazíš, obtrieš sa mi drsným ňufákom o prsty a oblížeš ich.

,,Nemôžem zomrieť, keď ma chceš živú,“ povieš.

,,Ale ty nie si živá,“ namietnem.

,,Nie som. Ale nie som ani mŕtva,“ žmúriš oči ,,Som niečo medzi. Som viac mŕtva ako živá. O tom svedčí fakt, že som mrcina. Žijem len preto, lebo mi to dovolíš.“

,,Tak neži, veď si predsa mrcina,“ snažím sa to zľahčiť.

,,Nemôžem zomrieť, nezávisí to odo mňa. Ja už som predsa zdochla, nemôžem viac urobiť.“

,,Nie.“

,,Nežije sa ti so mnou ľahko. Obe vieme, že som mŕtva. Neprebúdzaj ma.“

,,Ale ja neviem – ja neviem ako.“

Naozaj neviem ako.

,,Možno by som začala tým, že ma proste vynesieš z izby. Nemôžeš ma tu mať a predstierať, že tu vôbec nie som. Tak to vôbec nefunguje.“

,,Ale. To budeš preč.“

,,To som aj teraz.“

,,Budeš tak naozaj preč.“

,,To som aj teraz.“

Mlčím.

Vytušíš nad čím rozmýšľam. Mrcinovsky sa usmeješ.

,,Čo je mŕtve, treba nechať spať.“

 Blog
Komentuj
 fotka
gorgor  26. 4. 2018 06:17
Budeš aj o 10 rokov písať takéto veci?
Kde budeš o 10 rokov?
 fotka
skvrnka  26. 4. 2018 07:52
@gorgor Zaujimava reakcia. Co myslis pod "taketo"?
Dufam, ze o desat rokov ma uz mrciny trapit nebudu a teda taketo veci praveze nebude nutne pisat.
 fotka
gorgor  26. 4. 2018 13:13
@skvrnka
Veď práve - že určite ťa trápiť nebudú. Je to vekom. Tiež som si predstavoval "mrciny", potom som zistil, že žijú. A ja s nimi.
 fotka
tequila  25. 10. 2020 18:41
nečakal som, že tu objavím takýto klenot. za mňa určite 1 z top blogov tuná, vbc ho netreba dokončovať, je dokončený. pekný mix kafkovej premeny a » vimeo.com/9803713...
Napíš svoj komentár