Chcem, aby odišiel z mojej hlavy, mojich myšlienok, mojich spomienok a hlavne z môjho srdiečka. Veľmi chcem, no rozum nestačí na moje srdce... Spája ma s ním mnoho zážitkov, spomienok, príjemných chvíľ, dlhých a úprimných rozhovorov... Riešili sme vzájomne svoje problémy, radili sme sa a prežívali aj smutné chvíle. Keď mi bolo najhoršie, bol pri mne, vypočul ma a pozdvihol mi náladu. Naučil ma, že nie všetko, čo vyzerá zle, je naozaj také čierne. Že je stále dôvod na úsmev.

Neustále som s ním mala o čom hovoriť. Aj keď bolo obdobie, kedy to medzi nami "škrípalo", nakoniec sme si predsa našli k sebe cestu a znova komunikovali. Ďakujem mu za mnohé. Možno aj práve preto, som si ním nechala popliesť hlavu a dušu.

Trvá to už dva roky. Dva roky po ňom platonicky túžim. Túžim po niekom, koho nikdy mať nebudem a táto myšlienka ma napriek realite nevie opustiť. Verím, že raz sa znova moje vnútro dostane do správnych koľají, že si uvedomím naozaj, že to nemá zmysel a pôjdem ďalej.

Teraz však na to ešte nie som pripravená. Raz možno budem...Možno..

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
2807  27. 4. 2010 23:04
neveríš si, to je to, to zlé. Dva roky je dlhá doba, odíď od spomienok, lebo nezačneš žiť budúcnosťou

Vieš to, ale...
Napíš svoj komentár