No po niekoľkých mesiacoch prišla prvá, najtvrdšia, rana do srdca. Rozchod. Ťažké rozdýchavanie, zmätok v mysli, hľadanie dôvodov... bla bla bla. Vtedy ešte bola šanca to vrátiť späť. Možno. Ale keď je človeku ťažko, keď sa z neho stáva iba chodiace mäso, tak nedokáže racionálne rozmýšľať. Rozchody take bývajú. O to horšie, že to bol môj prvý rozchod, s prvou babou, s ktorou som držal viacero prvenstiev, ktoré sú iba raz v živote... blbé, čo? OK, nejak som to rozdýchal. Ťažko, ale predsa. Ďakujem kamarátom, že sa mi snažili pomôcť, hoci som na ten večer veľmi rýchlo zabudol... teda nezabudol, ale okno som mal poriadne. Vďaka.
O viac ako pol roka prišla druhá, aj tak dosť tvrdá, rana do srdca. Keďže bol tedy Facebook ešte nepopulárny, narazil som na Pokeci informáciu že si našla niekoho ďalšieho. V tom čase som bol ďaleko od domu, ďaleko od nej... no stále som na ňu myslel každý deň. Rozdýchaval som to pomaly a ťažko, našťastie aj vtedy som mal oporu. No, stále som bol študentík, nastupoval som na vysokú školu a mal som predstavy o krajšom živote.
Tak šiel čas a od rozchodu prešlo už vyše 6 rokov. Medzitým som mal zopár známostí, no nič čo by vydržalo dlhšie ako pár mesiacov. Odvtedy som sa odpútal od školy, presťahoval som sa do Bratislavy, začal som pracovať. Asi som sa stal dospelým.
Už na ňu toľko nemyslím. Už som sa zmieril s tým, že už s ňou nikdy nebudem. Z mostov, ktoré boli spálané už odstránili aj piliere. Nepočul som o nej už veľmi dlho. Som tomu rád. Ťažko mi je popísať, čo cítim. Po toľkých rokoch som už mal dávno zabudnúť. Nezabudol som. Nemyslím na ňu, ale nezabudol som...
Teraz, po nejakých 6 rokoch prišla ďalšia, dúfam že posledná, rana. Vydala sa. Odľahlo mi. Odľahlo mi? Nie som sviňa, odľahlo mi. Pekná nevesta bola, musím uznať. Prajem im to. Nech budú štastní. Možno konečne nájdem pokoj, lebo zhaslo posledné svetielko nádeje. Už ju nestretnem len tak na ulici a nepozvem ju na kávu... iskra nebude, hoci by som o tú iskru naozaj stál...
Dostávam sa do veku, kedy mi môj facebook čoraz častejšie zahlcujú fotografie šťastných a vydatých spolužiačiek a kamarátok, kamarátov... Už som vo veku, kedy by som si chcel založiť rodinu... Čo už, idem sa nejako pretĺkať životom. Ciao! Zbohom a amen!
PS: Zuzana, som rád, že si šťastná. Prajem ti to. Veľa radosti do života!
Denník
Komentuj
11 komentov k blogu
1
pershing363
9. 9.sept. 2014 14:55
kedy pojdeme na pivo?
3
och moje hormony ma zas zradzaju, normalne ma to rozsmoklilo
boze, tolko vela veci z tohto blogu poznam na vlastnej kozi... aj som ti chcela nieco schopnejsie napisat, ale neviem. len ze viem ako sa citis. u mna to zachvilu budu 3roky. a asi tomu tiez chyba uz len ten povestny "klincek do rakvicky" ked sa konecne ozeni. je to tak zvlastne, ze niektori ludia zostanu v mysli (srdci?) aj dlho predlho po tom co ich prestaneme lubit, zmierime sa s koncom, pripadne sa aj zalubime do inych...a oni su napriek tomu vsetkemu dlhe roky stale v nas.
"Možno konečne nájdem pokoj, lebo zhaslo posledné svetielko nádeje."
Drz sa a najdi aj ty tu pravu.
boze, tolko vela veci z tohto blogu poznam na vlastnej kozi... aj som ti chcela nieco schopnejsie napisat, ale neviem. len ze viem ako sa citis. u mna to zachvilu budu 3roky. a asi tomu tiez chyba uz len ten povestny "klincek do rakvicky" ked sa konecne ozeni. je to tak zvlastne, ze niektori ludia zostanu v mysli (srdci?) aj dlho predlho po tom co ich prestaneme lubit, zmierime sa s koncom, pripadne sa aj zalubime do inych...a oni su napriek tomu vsetkemu dlhe roky stale v nas.
"Možno konečne nájdem pokoj, lebo zhaslo posledné svetielko nádeje."
Drz sa a najdi aj ty tu pravu.
4
@willbebetter vďaka aspoň vidím, že v tom nie som sám... som myslel, že po tých rokoch to nebudem tak vnímať. Asi budem musieť počkať ďalších 10 rokov
5
jj, same fotky vydatych/zenatych, pripadne ich deciek, najlepsie tesne po narodeni.
(zo zlomyselnosti ma napada, kolko z nich bude do piatich rokov v rozvodovom konani
(zo zlomyselnosti ma napada, kolko z nich bude do piatich rokov v rozvodovom konani
7
10
Ja si myslím, že vám to ešte vyjde. Raz ju stretneš na ulici, pozveš na kávu, zverí sa ti, že je nešťastná z manžela, bo ho stále porovnáva s tebou, vezmeš ju domov... a zvyšok je história
12
hmmm : Teraz po rokoch som stále presvedčený, že ak som niekedy niekoho miloval, bolo to práve vtedy a ju : :´(
Napíš svoj komentár