Brana do pekiel sa otvara nebo tmave sa uzatvara zivot tecie ako voda zkopca strach odvahu zmari cochvila nedaj sa clovece odrovnat stastie moze rychlo utekat nech ti pycha velmi nevadi bo stastie oblohou uleti spomenies na vsetky chyby daj si dobre napady dokopy ked sa vzdas, rad pocitis vinu nesmies si privodit myslienku inu napreduj tam kam ta sily dovedu nedovol citom ovladat mysel slabu
Spominam na stare casy a stale si vzdy dam dokopy neprijemne zazitky. Netrpim tolko ako sa zda, ale nie som zaroven stastny. Som smutny, ze sa mi mnoho ludi obratilo chrbtom, hoc spravaju sa niekedy, ze sa nic nedeje. Mam pocit, ze toto divadlo nebavi len mna samotneho. Som zdeseny pri pomysleni, ze stale nepoznam ludi, ktorym mozno plne doverat. Vzdy ma zviera nutkanie pomlcat, lebo som zazil zradcov spomedzi radov blizkych, nie som hrdy na to, ze som naivne veril, ze mi pomozu a budu ma chapat, ked som im vyznal strach a co ma trapi. Mozno aj preto hoci som mal moznost, nemam babu, neviem doverovat. Hoc vztah na zivot a na smrt si neviem predstavit. Nesnival som s prvou velkou laskou, nesluboval, ze si ju vezmem, budeme mat skvelu rodinu, hoci som sa tomu nebranil, nechcel som hovorit prazdne sluby. Hlavne, ze prvy kto jej to slubil, kvoli tomu ma nechala a neboli spolu ani pol roka, lebo sa jej zhnusil. A potom ako mam doverovat. Naivne zase vpadnem do vztahu a odidem ako handra bez zmyslu zivota. Cely cas som sa vo vztahu snazil, doteraz si vycitam, ze sa k dievcatu neviem spravat. Som nervozny, ked sa mi paci, ked mi na nej zalezi a snazim sa ju pochopit, poznat jej skutocnu povahu, jej problemy, ale nedari sa mi to. Neviem pochopit ani seba. V rodine ma zas neznasaju, nepodporuju, nezaujimaju sa. Prave k rodine sa utiekam, lebo nikoho nemam. Ale ked uz ani rodine sa neda doverovat... Nechce sa mi riesit taky zivot, chcem zacat odznova. Nechce sa mi nikam chodit, zacinat, co sa uz raz posralo.
Je mi zle ked vidim seba klamem tak vrele nic mi netreba davam si pozor nech nic nepoviem druhym ludom hovor ze iba placem daj mi pokoj chcem len zit nie som geroj pravdu nechcem hovorit som sam dobrovolne tyram sa pocitom muciacim ma neprijemne zbadam sa casom ako som pochybil uvedomim si rano ze som neveril trapi ma rodina zena ktoru nemam moja sanca jedina nech sa nevzdam som tak slaby zlomeny v srdci som tiez nesmely zmenit strasne veci na sebe najma potom i druhych ratuj ma mama zapadam medzi hlupych
Nie, nie su tu krasne baby, nie som bohaty, kazdy je bohaty, nikto si peniaze neceni, lezia na zemi. Pracovat sa im nechce, lebo netrpia chudobou. Jedlo nedojedia, lebo vedia, ze zajtra dostanu cerstve. Brat mi nie je bratom, lebo ma chce obtiahnut o peniaze. City idu bokom, preto sa vela pije, nech sa netrapia svojou dusevnou prazdnotou. Vsetko je drahe, lebo nikto nevie povedat stacilo. Ludia su blbi, chodia na drahe vylety, studuju a slavia kazdu zbytocnost. Zivot je tak nudny, napriek tomu sa nesnazia sa nieco vediet. Clovek nema tuzby, ked sa vie uspokojit aj inaksie. Kulturu nemaju, tance, pivo a futbal hej. Vlastny jazyk sa im nepaci. Vela postihnutych vdaka spred dvesto rokov starej krizy, kedy zomreli ludia vdaka tomu, ze boli zbabeli a neboli potravinovo sebestacni.
Clovek utlacany nazor mat nemozem citov zbaveny slzy im ukazem usmev ho netesi radost potlacam stresom nahradi bolestou drasam nepriazne sa boji odvahu nemam aby ho mali radi ostanem sam co im je po chuti ja vsak hltam tak rychlo spravi poklonu dodam vlastne ciele a sny popri nich nie su vdaka nim nenaplni lasku mi dat nechcu budi sa vycerpany unavu vsak skryva aby ho nechali city im zakryva odsudzuju ho za viny ktore on nepachal aby svoje chyby ukryli tie im vsak nevycital preco ma volali naco im pomaham ked ma tu nechceli uz im zavadziam co mi to zrobili sam si za to mozem poslednu nadej vzali odist cim skor chcem
Bez chuti zdrveny bolestou strapeny bez viery a nadeji bez pychy sklamany rozum popreny sukromia zbaveny kamarati ziadni len neznami a znami rodinou ignorovany bez dievcata zroneny hlupy ci zbabely urcite som omylny
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
Spominam na stare casy a stale si vzdy dam dokopy neprijemne zazitky. Netrpim tolko ako sa zda, ale nie som zaroven stastny. Som smutny, ze sa mi mnoho ludi obratilo chrbtom, hoc spravaju sa niekedy, ze sa nic nedeje. Mam pocit, ze toto divadlo nebavi len mna samotneho. Som zdeseny pri pomysleni, ze stale nepoznam ludi, ktorym mozno plne doverat. Vzdy ma zviera nutkanie pomlcat, lebo som zazil zradcov spomedzi radov blizkych, nie som hrdy na to, ze som naivne veril, ze mi pomozu a budu ma chapat, ked som im vyznal strach a co ma trapi. Mozno aj preto hoci som mal moznost, nemam babu, neviem doverovat. Hoc vztah na zivot a na smrt si neviem predstavit. Nesnival som s prvou velkou laskou, nesluboval, ze si ju vezmem, budeme mat skvelu rodinu, hoci som sa tomu nebranil, nechcel som hovorit prazdne sluby. Hlavne, ze prvy kto jej to slubil, kvoli tomu ma nechala a neboli spolu ani pol roka, lebo sa jej zhnusil. A potom ako mam doverovat. Naivne zase vpadnem do vztahu a odidem ako handra bez zmyslu zivota. Cely cas som sa vo vztahu snazil, doteraz si vycitam, ze sa k dievcatu neviem spravat. Som nervozny, ked sa mi paci, ked mi na nej zalezi a snazim sa ju pochopit, poznat jej skutocnu povahu, jej problemy, ale nedari sa mi to. Neviem pochopit ani seba. V rodine ma zas neznasaju, nepodporuju, nezaujimaju sa. Prave k rodine sa utiekam, lebo nikoho nemam. Ale ked uz ani rodine sa neda doverovat... Nechce sa mi riesit taky zivot, chcem zacat odznova. Nechce sa mi nikam chodit, zacinat, co sa uz raz posralo.
Je mi zle ked vidim seba klamem tak vrele nic mi netreba davam si pozor nech nic nepoviem druhym ludom hovor ze iba placem daj mi pokoj chcem len zit nie som geroj pravdu nechcem hovorit som sam dobrovolne tyram sa pocitom muciacim ma neprijemne zbadam sa casom ako som pochybil uvedomim si rano ze som neveril trapi ma rodina zena ktoru nemam moja sanca jedina nech sa nevzdam som tak slaby zlomeny v srdci som tiez nesmely zmenit strasne veci na sebe najma potom i druhych ratuj ma mama zapadam medzi hlupych
Nie, nie su tu krasne baby, nie som bohaty, kazdy je bohaty, nikto si peniaze neceni, lezia na zemi. Pracovat sa im nechce, lebo netrpia chudobou. Jedlo nedojedia, lebo vedia, ze zajtra dostanu cerstve. Brat mi nie je bratom, lebo ma chce obtiahnut o peniaze. City idu bokom, preto sa vela pije, nech sa netrapia svojou dusevnou prazdnotou. Vsetko je drahe, lebo nikto nevie povedat stacilo. Ludia su blbi, chodia na drahe vylety, studuju a slavia kazdu zbytocnost. Zivot je tak nudny, napriek tomu sa nesnazia sa nieco vediet. Clovek nema tuzby, ked sa vie uspokojit aj inaksie. Kulturu nemaju, tance, pivo a futbal hej. Vlastny jazyk sa im nepaci. Vela postihnutych vdaka spred dvesto rokov starej krizy, kedy zomreli ludia vdaka tomu, ze boli zbabeli a neboli potravinovo sebestacni.
Clovek utlacany nazor mat nemozem citov zbaveny slzy im ukazem usmev ho netesi radost potlacam stresom nahradi bolestou drasam nepriazne sa boji odvahu nemam aby ho mali radi ostanem sam co im je po chuti ja vsak hltam tak rychlo spravi poklonu dodam vlastne ciele a sny popri nich nie su vdaka nim nenaplni lasku mi dat nechcu budi sa vycerpany unavu vsak skryva aby ho nechali city im zakryva odsudzuju ho za viny ktore on nepachal aby svoje chyby ukryli tie im vsak nevycital preco ma volali naco im pomaham ked ma tu nechceli uz im zavadziam co mi to zrobili sam si za to mozem poslednu nadej vzali odist cim skor chcem
Bez chuti zdrveny bolestou strapeny bez viery a nadeji bez pychy sklamany rozum popreny sukromia zbaveny kamarati ziadni len neznami a znami rodinou ignorovany bez dievcata zroneny hlupy ci zbabely urcite som omylny