...Jediné čo si vnímala bol žblnkot potoka. Jediné čo si cítila ako sa ti slzy vtláčajú do očí. Už si viac nechcela trpieť. Rozhodla si sa to všetko ukončiť. Zastala si na okraji útesu. Pozrela si sa dole. V tom si si všimla jazero do ktorého padal vodopád. Pozrela si sa pred seba a videla si dúhu ktorá dopadá s jedného konca mesta na druhý. Malý vánok s tebou troška zakolísal. Slnko ktoré pomaly vychádzalo na oblohu ti dalo ako keby ďalšiu silu do života. Mala si pocit že sa ti prihovára. „Nerob to, počkaj ešte chvíľu. Stratíš to najcennejšie. Stratíš to čo si dlho nepocítila,“ obzrela si sa dookola. Nikoho si nevidela. Žeby sa ti to iba zdalo? Žeby ti už mozog blúznil? Nie! To ti hovorilo tvoje svedomie. Nechápala si ako. Tak si si iba utrela oči, a sadla na mäkkú zelenú trávu a pozerala sa na krajinu. V tom sa ti pripomenulo detstvo. S otcom si tu ako mala sedávala. Každý rok na tvoje narodeniny ste sem prišli pozrieť sa na východ slnka. Otec ti vždy odtrhol so stromu to najsladšie jablko. A vždy ti hovoril: „To najsladšie jablko pre moju najsladšiu dcérku na svete,“ Obzrela si sa. Videla si za sebou strom s ktorého ti otec dával jablko. Postavila si sa a išla si k stromu Chcela si si odtrhnúť, no ale keby si si odtrhla iné jablko než to čo máš rada tak by si plakala. Pretože iné jablká sú kyslé. V tom si zase začula hlas: „Vyber to, ktoré ti je srdcu najbližšie.“ Srdcu najbližšie? Začudovala si sa nad touto vetou. No potom si zbadala v strede koruny jablko ktoré vyzeralo ako keby svietilo. Natiahla si sa za ním. Ale trošku si zaváhala. Čo ak to nie je ono? Alebo je? Rozhodnutia sú také ťažké! Nachvíľu si sa zamyslela. A potom si sa na to vykašľala a odtrhla si si ho. Zahryzla si doň s obavami. Ale keď si pocítila tú sladkú chuť tak si sa s úľavou posadila pod strom a vychutnávala si jablko. Posledný hryz ti chýbal aby si ho celé zjedla keď v tom si začula ako niekto kričí o pomoc. Obzrela si sa. Keď videla toho kto kričí o pomoc tak ti jablko spadlo z ruky. Zacítila si nepríjemné šteklenie v bruchu. Žeby motýliky? Nie! To v žiadnom prípade. Alebo?? Čo si bola na tú chvíľu zamyslená pribehol k tebe. „Pomôž mi prosím,“ povedal. Ty si sa rýchlo spamätala a ťahala ho za sebou. Zobrala si ho ku starému bútľavému stromu na ktorom bol postavený drevený domček. Povedala si mu nech vylezie hore a ty sa o všetko postaráš. Ale nechápala si že prečo kričal o pomoc. Veď ho nič nenaháňa. Ale v tom si zbadala dá sa povedať celé stádo dievčat. „Nevidela si tu toho najkrajšieho chalana?“ opýtala sa ťa jedna z nich. Až ťa myklo keď si začula tú otázku. „Videla. Utekal tadiaľto,“ a ukázala si smerom na mesto. Dievčatá sa rozbehli. Ty si sa len pousmiala a povedala mu nech zlezie dole. „Ďakujem,“ povedal a milo sa na teba usmial. „Niet zač,“ povedala si. Trošku si sa začervenala ale to ti bolo tak fuk. „Môžem ťa odprevadiť domov?“ opýtal sa ťa chytil ti tvoju ruku. „Nemusíš. Vlastne ja ani domov nepôjdem lebo moja matka ma ešte zahluší lebo som utiekla z domu,“ povedala si a podišla si na okraj priepastie. On podišiel k tebe a pošepol ti: „Tak poď ku mne,“ a chytil ťa za ruku. Ty si nadvihla zrak a otočila si hlavu k nemu. „Naozaj môžem?“ opýtala si sa. On sa len pousmial. Posledný krát si sa pozrela na mesto. Cítila si ako ti vánok ovieva vlasy. Potom si sa otočila a išla si sním. Slnko bolo v strede oblohy. Jeho slnečné lúče ťa mierne začali páliť. Ale vánok ťa zachránil pre spálením tvojej jemne karamelovej kože. „A kde to bývaš?“ opýtal sa ťa náhle. Teba zalial pot. Nevedela si čo mu máš povedať. Rýchlo si rozmýšľala nad nijakou dobrou výhovorkou ale nič ti nenapadlo. A tak si len povedala: „V dome na Stenforskej ulici,“ a chytila si si hlavu. V dome... no úžasne. A prečo práve Stenforská ulica? Behala ti stále po rozume jedna a tá istá otázka. A potom ti to ako keby pritancovalo do hlavy. Tam si sa narodila. Keď ste odbočili do uličky všimla si si známe domy. Až moc známe. Zrazu si zbadala dom v ktorom bývaš so svojou macochou. Snažila si sa nijak zakryť ale márne. Zrazu ťa potiahol do domu naproti. Ostala si v šoku. A teraz či to že býva hneď oproti tebe taký pekný chlapec či to že tvoja macocha a jeho rodičia sa poznajú. Keď ste vošli dnu on zakričal: „Máme tu návštevu!“ a odviedol ťa do obývačky. Dole zbehla jeho mama: „ahoj.“ A podala ti ruku. „Dobrý deň,“ a milo si sa usmiala. V tom ako keby mu do hlavy padla otázka: „a počkaj nespýtal som sa ťa jednu vec. Koľko máš rokov?“ a svojimi očami si ťa obzrel od hora naspodok. „15. No dnes čerstvých 15.“ Povedala si trochu tichšie. Nachvíľu zmizol. Keď Prišiel, za ním hneď išla jeho mama. „Vyzeráš nijak vychudnuto. „Nechceš sa najesť?“ opýtala sa ťa a pred teba položila tácňu plnú jedla. Ty si si s chuťou zobrala. V tom niekto zaklopal. Jeho matka išla otvoriť. „Dobrý deň nevideli ste...“ a zrazu bolo ticho. Ty si sa obzrela a keď si videla svoju macochu až sa ti dych zatajil. „No poď zlatíčko domov.“ Povedala ti sladkým hlasom. Ty si nechcela ísť ale nemala si na výber. Pozrela si naňho a dala si mu najavo nech ti pomôže. On len kývol hlavou. Keď si bola pred domom tvoja macocha na teba začala vrieskať. Opäť sa ti vtlačili slzy do očí. Ona ťa chytila za ruku a ťahala domov. Ty si sa chcela vyvliecť s jej zovretia ale nešlo to. Tak si sa len nadýchla a kusla ju. Keď ťa konečne pustila utekala si preč. Ona utekala za tebou. On ťa videl tak rýchlo utekal tiež za tebou. Dobehla si na okraj priepasti. Zastala si tesne pred. „Ha a teraz nemáš kam ujsť!“ povedala a išla za tebou. V tom si ho zbadala. „Nerob to,“ povedal si pre seba. Ale ty si ho počula: „Ja musím,“ odpovedala si mu. Pozrela si sa dole. Otočila si sa na macochu. Ona na teba pozerala. Ty si sa vystrela, rozpažila si ruky a nechala nech ťa vánok mierne postrčí. O chvíľu si cítila ako padáš. Keď si otvorila oči, zbadala si ho: „ Ľúbim ťa!“ stihol zakričať. Vtedy si si uvedomila že ťa niekto ľúbi. Po dlhej dobe ťa konečne niekto ľúbi. Chcela si sa niečoho zachytiť ale nemala si čoho. Tak si mu s posledných síl zakričala: Aj ja teba,“ a čakala si na koniec. On tam kľačal a plakal. Tvoja macocha tam stála a pozerala sa .Nechápala ničomu. Na druhý deň tam prišiel on. S kyticou ruží ktorú položil na pomník ktorý tam stál. Ktorý dal on sám postaviť. Kľakol si pred pomník. Rukou jemne prešiel po ňom. Opäť mu jedna slzy padla na pomník. A keď odchádzal ty si sa tam zjavila: „Budem navždy pri tebe ako anjel strážny,“ povedala si. On sa otočil. Ty si sa naňho usmiala a opäť zmizla. On chcel skočiť ale vedel že ty budeš stále s ním. KONIEC
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
