S premrznutými rukami sa potuluje po nočných uliciach.
Svetlo pouličných lámp mu z času na čas odkrýva kúsok z tváre.
Pohľad má priamy, no oči sklopené.
Je mu zima - akoby aj nebola, keď je celý premočený od dažďa.
Z čela si odhrňuje mokré vlasy. Vzlyká.
S roztraseným hlasom si niekedy niečo zamrmle.
Pri prechádzaní parkom si obhrýza nechty.
Pripadá si v ňom ako korisť, na ktorú striehne svorka vlkov.
U niektorých vzbudzuje táto čierna postava v strede noci strach.
Ale treba sa samoty báť len v noci ?
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
21. 1.januára 2015 16:40
takto by som si samotu v zivote nepredstavoval
Napíš svoj komentár