Nemé pávy v pozadí len ďalej ticho stáli,
svoj vznešený chvost pyšne držali.
A ja som len stála,
pravdu ticho prehĺtala.
Nevyslovené odpovede nehľadala.
Nohy sami zarývali do tvrdej hliny.
A ja som len čakala nevediac kam ísť,
či pokračovať cenu malo.
Je to sen ? Ba či nočná mora ?
čo túto chvíľu do mračien zahalila.
Slová sa v diaľke rozliehali.
No odpovede neposielali.
Ani sladká myšlienka
čo by smútok oddialila.
Ešte naposledy som sa chcela dotknúť
neživých končatín. Strpnute , mŕtve
prirastené k zemi už mi nepatrili
len tme podo mnou. Pávy slzy ronili.
Rýchlosti ani sekunda hrudky hliny
nedovolili nadýchnuť sa vzduchu.
Vzduchu tak prašného neváženého.
Len štipku! štipku na prežitie!
No nebola určená mne ani to málo k prežitiu.
Ja som už sem nepatrila. Patrila som tej tme.
Tej ktorej som dokázala odolávať.
Bol koniec, ukradla mi to najcennejšie.
Já štipka, štipka vzduchu patrila smútiacim pávom.
Zaplakali naposledy. Tie pávy zo štipkou pokory.
Moje telo,kosti neodvratne slúžili
ako vezenie pre dušu.
Už to vzdala ? Tak skoro ?
Už len ticho mrie. Bezbranná a čistá.
I ona si to zaslúžila? Prečo nie pávy?
Viem to už. I ja som bola páv.
Nelíšila som sa. Je čas. A preto i ja mriem.
Preto mrú pávy. Nie len ja ale i oni.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
antifunebracka
9. 5.mája 2017 16:16
Nič proti tebe, ale toto je príšerné
2
@antifunebracka ak sa chceš navážať do môjho 13 ročného pubertálneho ja ......tak si o pár rokov nestihol
4
@antifunebracka ale moje 13 ročne ja by si v tej dobe urazil asi by to dosť citilo vtedy som bol pyšná že so mňa ide ako taka myšlienka.... a keby mi toti povieš už odtiaľto odidem a nikdy sa nevratim ešte že v tej dobe si bol ďaleko
Napíš svoj komentár