Bezbranná...

Otvorili sa dvere.
-Ahoj , povedala.
-Nazdar, poď..., odpovedal.
Vyzeral utrápene. Človek, ktorý ho pozná vie, že on tak nikdy nevyzerá. No pravdepodobne to bolo len chvíľkové zdanie, pretože kvôli niečomu sa trápiť on nemá vo zvyku. Bol stále nad vecou a viedol taký bezstarostný život až ju to niekedy vytáčalo. Nedokázali sa baviť o vážnych veciach a to ona potrebovala.
-Dáš si niečo?
-Nie, ďakujem. Prečo si chcel, aby som prišla?
-Chcela si prísť.
-Ako to ty môžeš vedieť?
-A mýlim sa snáď?
Nemýlil sa. Potrebovala ho tak, ako on potreboval ju. Mal nad ňou prevahu, vedel, že si s ňou môže robiť, čo chce. Jej sa to páčilo, ale zároveň ju to hrozne hnevalo. Nikdy si nebola istá, či sa chvíľa strávená vedľa neho ešte niekedy bude opakovať a to napätie ju až priveľmi priťahovalo. Ani nechcela vedieť, prečo ju volal. Dôležité bolo len to, že opäť uvidí tú tvár, ktorá patrí dospelému mužovi, no pritom je tak nežne detská, že ho pohladí, že zacíti jeho pery na tých svojich.

-Čo si tak ticho?
-Prosím? ,precitla zo zamyslenia.
-Na čo si myslela?
-Na nič, len som sa zahľadela do prázdna.
-Nepôjdeme si ľahnúť?
Keď jej položil túto otázku, cítila sa, akoby ju očami vyzliekal.
-Si snáď unavený?
-Nie, ale vieš že rád ležím v posteli.
-Hej, a viem aj to, že nerád len s jednou a tou istou.
-Prestaň, idem do izby.

Odišiel a nechal ju sedieť v kuchyni. Presne tieto chvíle nezvládala. Cítila sa taká bezmocná, cítila sa ako v pasci. Hlavou sa jej preháňali rôzne otázky. Načo ju vôbec volal? Načo ju takto stále namotáva a necháva na vážkach?
Urobila si čaj. Vedela, že na ňu v izbe čaká, no i ona chcela raz vyhrať túto hru, aspoň jedno kolo, tak ho nechala čakať. Sedela a rozmýšľala, či ju to niekedy ťahalo k niekomu tak ako k nemu. Nevedela si spomenúť. Čaj bol už studený, ani ho nevypila a pobrala sa za ním.

Spal. Dýchal tak spokojne, ako keď si k sebe matka pritúli svoje dieťa. Pozerala naňho. Nedokázala z neho spustiť oči. Bola ním úplne omámená. Zdal sa jej dokonalý. Pobozkala ho na čelo a ľahla si vedľa neho. Zacítil jej sladkú vôňu a objal ju. Nebola zvyknutá na objatia, už vôbec nie od neho. Prekvapilo ju to, ale na tvári sa jej mihli kútiky úst, usmiala sa. Zrazu sa prebral a prudko ju otočil. Pozrel sa jej do očí tak hlboko....
Nevydržala ten pohľad a odvrátila tvár. On sa stále pozeral, ona sa cítila nesvoja. Jemne si ju pritiahol a bozkával ju. Bozkával ju a bozkával, ani na okamih neprestal, nevedel sa jej nabažiť. A ona si to neskutočne užívala...

-Ušúlaj aj mne jednu.
-Ušúlaj si sama.
-Keď už šúlaš sebe, nemôžeš aj mne?
-Keď chceš fajčiť ušúlaj si a vieš čo? Ušúlaj aj mne, ja za chviľu prídem.
-Takže o toto išlo čo?
-Neviem o čom hovoríš.
-Ale vieš. Len si užiť, ja ťa vôbec nezaujímam. Zaujíma ťa len to čo mám medzi nohami a ako sa tam dostať.
-Prestaň.
- Už dávno spolu nie sme. Prečo to už konečne nepriznáš? Máš ma len na to.
-Nemám ťa len na to, ty to dobre vieš.
-Ty si ma nikdy neľúbil...
-Nebodaj ty ma ľúbiš?!
-Ľúbim, ale ja si to aspoň priznám, vieš?
Obliekla sa a bez slov odišla. On sa ani nesnažil ju zadržať. Jej odpoveď ho zaskočila ako ešte žiadna veta, ktorá kedy vyšla z jej plných, jemne ružových pier. Bol si istý, že keby povedal čokoľvek, tak by ju zdržal, no on nechcel, aby zostala. Možno dúfala, že jej povie tie isté slová, no niečo jej hovorilo, že sa jej v to dúfať neoplatí. A predsa mala pocit, že mu nie je taká ukradnutá....

Už sú to dva týždne. Stále nezdvíha. Začína byť bez nej zúfalý, aj keď si to nechce priznať. Vybral sa k nej už asi 20 krát no nemal odvahu ani zazvoniť, ani zaklopať. Kedysi jej vypiskoval pod oknom a rozprávali sa spolu do noci. Kam to zmizlo? Prečo je taká? Prečo má pocit, že k nemu cíti nenávisť? Sadol si na lavičku pred jej činžiak a rozmýšľal. Ublížil jej. Áno, ublížil. A veľmi. A nie len raz. Nezaslúžil si ju. Preto sa rozišli. A predsa mu to bolo jedno. Chcel ju zas držať, zase cítiť ako proti nemu bojuje, ako chce odolať jeho bozku, jeho dotyku. Vedel, že sa k nemu bude stále dokola vracať...

Ako si mohla myslieť, že to bude fungovať? Dávno sa rozišli a ona si naivne myslela, že môžu byť aspoň kamaráti. Prečo len podľahla tomu pocitu, ktorý má pri ňom. Láska? Nie. Skôr fyzická príťažlivosť. Jeden s druhým nevydrží dlhšie ako pol hodinu bez toho, aby si nedali aspoň provizórne dýchanie z úst do úst. Miloval ju? Možno niekedy, na začiatku. A ona jeho? Možno. Bol ako droga, ako keby mal na perách pervitín a ona potrebovala bozk na to, aby sa dostala do eufórie. Bola závislá...

-Myslím, že sú tu všetky tie DVDčka, ktoré si odo mňa chcel, tak ja pôjdem.
-Nie, nechoď, prosím, nevideli sme sa asi mesiac.
Pozrela mu do očí a už vedela, že z tejto situácie nie je úniku. Opäť podľahla, opäť prehrala ďalšie kolo a vedeli to obaja...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu