Žijú vo mne dvaja ľudia. 

Ako ich opísal Barč-Ivan. Dvaja. Iba trochu iní. 

Blíženci, ktorí si robia napriek. Nenávidím ich. Milujem ich. 

A často na nich doplácam. 

Ale neviem bez nich žiť. 

A jeden toto uverejniť chce. A druhý nie.  (Áno, mala som počúvnuť toho druhého a tento blog sa mal sám zmazať tak, ako jeho predchodcovia za poslednú dekádu, ale dala som si víno a ruka mi dovolí stlačiť enter).

Je mi totálne na kkt. Aj keby som sa mala tešiť. 




Dnes som strávila v autobusoch opäť vyše piatich hodín. Zasnene som pozerala z okien na prírodu (a samozrejme, v hlave sa mi prehrávala vymyslená hudba). Bola som spokojná, že sa dnešok vydaril. Nie až tak, ako by som chcela, ale vydaril. A cítila som potrebu ďakovať. Iba som nevedela, komu. 

Potom prišiel pocit hanby a hnevu. Pretože predminulý piatok sa absolútne nevydaril. Privolala som si to. Zelené stromy sa pomaly menili na šedé mračná. 


Nikdy neviem uzavrieť krásnu poéziu pozitívnych malieb do kruhu. Vždy sa nájde trhlina. Ako tá medzi týmto a predošlým odsekom. Mám pocit, že nikdy nedosiahnem duševný pokoj. Vždy tak blííízko cieľa padnem na absolútne dno. A kritikov nezaujíma, kde všade som bola. Nikdy. A pozerajú na mňa tými pohľadmi plnými opovrhnutia a mne je to ľúto. Veľmi. 

A potom robím pičoviny. Jednu za druhou. A keď na ne zabudnem a upokojím sa, moje druhé ja ma prinúti spytovať si svedomie. 




Mám pocit, že sa raz myšlienkami absolútne utýram. 

Ja sama. 

Teda my dve...












 Záchod
Komentuj
 
 fotka
tequila  18. 6. 2021 15:48
ako by som ti smel pomoct?
 
 fotka
purpledrug666  26. 6. 2021 12:56
@tequila To sa nedá, to musím ja sama.
Napíš svoj komentár