Ahoj! Dlho som tu nebola. Ale napriek tomu, chcela by som zazdieľať darcovskú výzvu, ktorú sme spustili so sestrou. Asi je takýchto iniciatív veľa, no aj tak to skúsim. Viac v komente.
Komentuj
3 komenty
1
otvoreneokno
21. 12.decembra 2020 20:08
» dusevnezdravie.darujme.sk/p2p/b92f4f67-22...
2
Vianoce pre dušu
Dlho som na birdzi nebola, ale žila som ním minimálne 10 rokov. Spoznala som tu svojho prvého skutočného kamaráta, našla som tu aspoň jednu lásku, bol tu pre mňa, keď ma v tom reálnom svete nikto nechápal - bol pre mňa útočišťom. Birdz toho vie o mne viac, než vlastná manka - nie vy, aktuálni birdzáci, skôr môj blog či prvý nick, pod ktorým som tu fungovala.
Dobre vieme, prečo tento portál väčšina z nás navštevuje. Sme nejakí iní, divní, hľadajúci, čakajúci, zo škatuliek vytŕčajúci, zranení, nepochopení. Samozrejme, verím tomu, že to nie je absolútne platné na všetkých, a tiež verím, že ak sme aj nešťastní a nepochopení, je to súčasťou rastu a cesty, na ktorej za zákrutou čaká niečo krajšie, lepšie, príjemnejšie. Avšak, myslím si, že práve tu by sa našli otvorení a chápaví ľudia s dobrými a veľkými šercami, ktorí by podporili dobrú vec.
V januári to bude 10 rokov, čo som bola hospitalizovaná na psychosomatickom oddelení psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku. Ak si to o mne nevedel, bude to tým, že aj ja sa za to stále tak trošku hanbím. Povedzme si úprimne, nie je to zrovna najveselšia téma na rozhovor, no hlavným dôvodom, prečo sa o tom málokomu zmieňujem, je práve strach z toho, čo si o mne okolie pomyslí.
"Čo jej už fakt šibe? Bože, no, je tam toho, kto dnes nemá depku? Ty si ale tragéd, nepreháňaj, choď si zabehať, to prejde. Alebo, daj si čokoládu, to prejde. Hlavne začni so sebou už niečo robiť!" Podobné frázy som počúvala okolo seba zakaždým, keď som sa pred desiatimi rokmi o svojej "depke" zmienila. Dokonca ma blízka osoba presviedčala o tom, že si to vymýšľam a všetko je v poriadku.
No viete čo? Hovno. Neprešlo by to, ani keby som obehla trikrát celú zemeguľu, pohladkala tisíce rozkošných šteniatok, vyhrala milión v lotérii. Tak isto, ako sa nestiahne zubný kaz, aj keby si si umýval zuby stokrát do dňa.
V prípade starostlivosti o duševné zdravie je naše spoločenské slovenské povedomie negramotné. „Byť v pohode“ je akási samozrejmosť, ktokoľvek prejaví v našom okolí známky duševnej nepohody, stáva sa otravným, slabým, neprispôsobivým, podivným. Z druhej strany, kto z nás ešte nemal „depku“ či „schízu“? Názvy duševných ochorení sú v podvedomí spoločnosti bagatelizované, termíny zľudoveli v bežnej hovorovej reči: „depka“ sa často zamieňa so smútkom, „schíza“ so samovravou, „autistom“ sa označuje človek, ktorý aktuálne nemá spoločenskú náladu. V povedomí o duševných ochoreniach prevládajú mýty nad faktami.
Zdravie nemáme len jedno. V čase celosvetovej pandémie, ktorá ohrozuje naše fyzické zdravie, sa súbežne deje bezprecedentne najväčšia kríza duševného zdravia. Tej venujeme na Slovensku oveľa menej pozornosti, akoby bolo potrebné. Tlak, ktorý spôsobuje izolácia, strach o budúcnosť, finančné či materiálne zabezpečenie, sa odráža na psychike aj toho najsilnejšieho a najstabilnejšieho jedinca.
Je predvianočný čas, urob dobrý skutok a podpor čo i len symbolickú sumou Ligu za duševné zdravie a jej linku dôvery Nezábudka. Maj na mysli, že nikdy nevieš, kedy ju budeš ty alebo niekto z tvojho okolia potrebovať.
V mene sestier Kovaničových Ti ďakujem.
Výzvu nájdeš tu: » dusevnezdravie.darujme.sk/p2p/b92f4f67-22...
Dlho som na birdzi nebola, ale žila som ním minimálne 10 rokov. Spoznala som tu svojho prvého skutočného kamaráta, našla som tu aspoň jednu lásku, bol tu pre mňa, keď ma v tom reálnom svete nikto nechápal - bol pre mňa útočišťom. Birdz toho vie o mne viac, než vlastná manka - nie vy, aktuálni birdzáci, skôr môj blog či prvý nick, pod ktorým som tu fungovala.
Dobre vieme, prečo tento portál väčšina z nás navštevuje. Sme nejakí iní, divní, hľadajúci, čakajúci, zo škatuliek vytŕčajúci, zranení, nepochopení. Samozrejme, verím tomu, že to nie je absolútne platné na všetkých, a tiež verím, že ak sme aj nešťastní a nepochopení, je to súčasťou rastu a cesty, na ktorej za zákrutou čaká niečo krajšie, lepšie, príjemnejšie. Avšak, myslím si, že práve tu by sa našli otvorení a chápaví ľudia s dobrými a veľkými šercami, ktorí by podporili dobrú vec.
V januári to bude 10 rokov, čo som bola hospitalizovaná na psychosomatickom oddelení psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku. Ak si to o mne nevedel, bude to tým, že aj ja sa za to stále tak trošku hanbím. Povedzme si úprimne, nie je to zrovna najveselšia téma na rozhovor, no hlavným dôvodom, prečo sa o tom málokomu zmieňujem, je práve strach z toho, čo si o mne okolie pomyslí.
"Čo jej už fakt šibe? Bože, no, je tam toho, kto dnes nemá depku? Ty si ale tragéd, nepreháňaj, choď si zabehať, to prejde. Alebo, daj si čokoládu, to prejde. Hlavne začni so sebou už niečo robiť!" Podobné frázy som počúvala okolo seba zakaždým, keď som sa pred desiatimi rokmi o svojej "depke" zmienila. Dokonca ma blízka osoba presviedčala o tom, že si to vymýšľam a všetko je v poriadku.
No viete čo? Hovno. Neprešlo by to, ani keby som obehla trikrát celú zemeguľu, pohladkala tisíce rozkošných šteniatok, vyhrala milión v lotérii. Tak isto, ako sa nestiahne zubný kaz, aj keby si si umýval zuby stokrát do dňa.
V prípade starostlivosti o duševné zdravie je naše spoločenské slovenské povedomie negramotné. „Byť v pohode“ je akási samozrejmosť, ktokoľvek prejaví v našom okolí známky duševnej nepohody, stáva sa otravným, slabým, neprispôsobivým, podivným. Z druhej strany, kto z nás ešte nemal „depku“ či „schízu“? Názvy duševných ochorení sú v podvedomí spoločnosti bagatelizované, termíny zľudoveli v bežnej hovorovej reči: „depka“ sa často zamieňa so smútkom, „schíza“ so samovravou, „autistom“ sa označuje človek, ktorý aktuálne nemá spoločenskú náladu. V povedomí o duševných ochoreniach prevládajú mýty nad faktami.
Zdravie nemáme len jedno. V čase celosvetovej pandémie, ktorá ohrozuje naše fyzické zdravie, sa súbežne deje bezprecedentne najväčšia kríza duševného zdravia. Tej venujeme na Slovensku oveľa menej pozornosti, akoby bolo potrebné. Tlak, ktorý spôsobuje izolácia, strach o budúcnosť, finančné či materiálne zabezpečenie, sa odráža na psychike aj toho najsilnejšieho a najstabilnejšieho jedinca.
Je predvianočný čas, urob dobrý skutok a podpor čo i len symbolickú sumou Ligu za duševné zdravie a jej linku dôvery Nezábudka. Maj na mysli, že nikdy nevieš, kedy ju budeš ty alebo niekto z tvojho okolia potrebovať.
V mene sestier Kovaničových Ti ďakujem.
Výzvu nájdeš tu: » dusevnezdravie.darujme.sk/p2p/b92f4f67-22...
Napíš svoj komentár