Tvoja melanchólia mi ukázala nové rozmery, smútok bol s Tebou iný.
Recitovala som Ťa mojim najľúbenejším ako dieťa i ako ne-dieťa. Všetci boli najskôr deťmi a na svoje detské ja aj vďaka Tebe hádam nikdy nezabudnem. Na detskú nevinnosť, na Tvoj detský hlások, ktorý si prosí svoju maličkú ovečku.
Stelesnenie krehkosti, ukázal si mi, že prosiť, snívať a pýtať sa je dobré a že sa to smie.
Tak od detstva snívam o planétke B 612, kde s Tebou vytrhávam baobaby a sledujem štyridsaťtri západov slnka. mlčky
Chlapčiatko, spomeniem si na Teba takmer vždy, keď robím vážne veci - pozorujem hviezdy a ovoniavam kvety. A tiež keď vstupujem do záhadného sveta sĺz. Kvôli ruži so štyrmi tŕňmi, ktorú potrebujem ochrániť pred ovečkou.
Pred rokmi som si uvedomila, že to už inak nebude. Skrotila som si líšku a ona si skrotila mňa. Ale to nevadí, pretože čas, ktorý sme si venovali nás robí také aké sme. Sme za seba zodpovedné a sme jediné svojho druhu. Vedia to kvety, líšky, malý princovia, len ľudia na to zabúdajú. Rovnako ako na to hlavné, ktoré je očiam neviditeľné.
Už sa neponáhľam, netrmácam sa koldokola vo vlaku bez cieľa, nevyžadujem obdiv a rada sa nechám vyrušiť. Som spokojná tam kde som. Rovnako ako Ty si spokojný na svojej planétke s troma sopkami a troma motýľmi.
"Púšť je krásna, lebo niekde ukrýva studňu." No očami ju nenájdeme. Predstavte si, že by sme svoje deti učili podobné pravdy. Boli by púšte krajšie?
Nebojíš sa zahynúť, pretože si spoznal priateľstvo. A pre priateľstvo zomieraš, pre svoju ružu. Maličká bytosť múdrejšia ako dospelí ľudia, z celého srdca Ti ďakujem.
Vďaka tebe sa pri pohľade na päťsto miliónov smejúcich sa zvončekov pýtam, zožrala ovečka kvetinu - áno alebo nie?
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
Napíš svoj komentár
» goo.gl/JhGv0p...