Dekadentná ceruzka

Odpor v mojom vnútri, vlaková špina, škrípanie kolies, škrípanie zubov, vlak sa rúti bláznivo, priamočiaro, vražedne, zastaví a vypľuje ma spolu so svojím prachom von, trasiem sa, rýchlo dýcham, nervózniem, pozerám na hodiny, plynú, tečú, roztápajú sa, čas sa zlieva do neprítomnosti, sprostá emhádečka, nadávam, vrčím, mráz mi prebehne po chrbte, rýchlo, zákerne, vykročím, púšťam do krvi šialené tóny hudby, kráčam do rytmu, raz, dva, raz, dva, ľavá, pravá, nádych, výdych, hĺbka pľúc, hlavu vyvraciam do neba, lebo zemi sa bojím, mám strach z tejto čiernej diery, vidím Veľký voz, pomotanice hviezd, z diaľky na mňa dolieha smiech, bláznivý, psychopatický, rozrehotaný vesmír na mňa cerí svoje zubiská, do rehotu sa miešajú pravidelné kroky, cup, cup, sú to opätky, zrýchlim, utekám pred akousi ženou, obzriem sa, hádam zo zvyku, obzerám sa, ale nechcem sa na ňu pozerať, nechcem ju vidieť, naťahuje na mňa chápadlá svojho tieňa, chce ma oblapiť, zahrdúsiť, prehodí si vlasy, tiene sú všade okolo mňa, zo všetkých strán sa plazia k mojim nohám, chcú ma rozdriapať, roztrhať ako toho zdochnutého holuba na chodníku, leží na holej zemi a má krvavé krídlo, malý netvorček, pošliapaná obluda, počujem vreskot z internátu, chľastajúci ľudia na lavičke, žltá legitimačka, predieram sa tmou, chodbami, som blázon s vrstevnicami na hlave, preludy, slová, slová, tlkot, mlkot, mlčanie vecí, ľudí, zvierat, všetko mlčí a bolí, čím viac mlčí, tým viac bolí, debilná priama úmera, vedela som, že sa nemám vracať do tohto idiotského mesta, vyškriabali sme si oči a hodili ich kačkám v rieke, škriabali sme si duše a krv striekala všade naokolo, mlčiaci vrahúni, preliezame zábrany na moste, ktorý padá, chceme padnúť s ním a zabiť bytie v nás, princíp mechanickej bázy, túžime dotrhať nitky a zahodiť ihly, s ktorými sme šili, s ktorými sme žili, zozbierať ich na kopu, zliať dokopy a spraviť jednu gigantickú ihlu, ktorá by do nás bodala miliónkrát silnejšie, nepríjemnejšie, zákernejšie a všetci by sme na ňu naskákali ako vyšinutí šialenci, len preto, že nik nám nepovedal, že ihla je na výstrahu, každý si spraví po svojom a predsa všetci rovnako, nevládzem už, chcem späť vrátiť funkčný most, ísť sa pozrieť na druhú stranu a zakývať obrazu predchvíľkovosti, keď som tam ešte stála ja, mávajúca sebe, reálne mávajúca nikomu, len tichej druhej strane kalnej rieky, nevládzem mávať, nevládzem, nevládzem, nevládzem byť, mám chuť sa zdrúzdgať a dorevať sa až do spánku, napína ma, chce sa mi grcať, zo systému, z ľudí, z tohto poondiateho mesta, chcem sa vrátiť domov čistým vlakom a strhnúť si striebornú pásku z dohryzených pier, ktorú mi nacapili len tak po ceste, mimochodom, baj d vej, chcem zas hovoriť, počúvať, snívať, nechcem pľuť na asfaltku, to Kolenič, to nie ja, ja za to nemôžem, som manipulovaná Dalího snom, šialenstvom sveta, toto všetko, celú túto vetu napísala za mňa moja dekadentná ceruzka, verte mi, prosím, to nie ja, nie, nie, ja za to predsa nemôžem, výhovorky, vy hovorte, výhovorky, za mňa, za nás, ceruzka píše, guma rebeluje, nie, to nie ja, ja s tým nemám nič spoločné, to ona, to ona. Bodka.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu