,, Vďaka..." Objala ju.
,, Spravím ti ešte veľa takých náramkov. Budeš ich mať na celej ruke. Nikdy iný nebude mať také náramky. Len ty. Nikomu inému by som taký náramok nedala. Len tebe."
Chytili sa za ruky, zatvorili oči a chvíľu len tak snívali.
Sedeli vo svojom malom "domčeku šťastia". V skutočnosti to však bola len narýchlo postavená búda. No pre nich to nebola obyčajná búda. Bola to ich búda. Ich rozprávková búda, v ktorej trávili všetok svoj voľný čas spolu.
No v jeden deň sa všetko zmenilo.
Odrazu už neboli spolu.
Jedna zmizla tej druhej.
Už netrávili čas v domčeku šťastia.
Trávili ho oddelene. Teda ešte stále boli spolu, no už to nebolo tak ako predtým. Ešte stále chodili do tej istej školy, sedeli spolu v lavici no jedna zmizla tej druhej.
Odrazu už na ňu nemala toľko času. Odrazu ju už prestala zapájať do svojich aktivít.
Už sa spolu nevedeli tak schuti zasmiať.
Už spolu nechodili von.
Už spolu nesnívali o ďalekej budúcnosti.
A už nikdy jej nedala ďalší náramok priateľstva.
(vnútorná búrka)
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
1ivanushka1
16. 1.januára 2011 20:33
je to o nás, že?
3
@barus2234 heh ako by som to povedala... tá jedna si našla ďalšiu kamarátku a odrazu už na túto nemala toľko času.
Napíš svoj komentár