Mám na sebe ten kabát, ktorý nosím už tretí rok. Čierne bagandže a vyšúchané rifle. Baretka. Farebný šál. V podstate je jedno, čo mám na sebe. Kde som? Uprostred stromov s ktorými sa vietor pohráva a lístie mi predvádza melódiu jesene. Lesné víly okolo mňa poskakujú a tancujú. Pritom si pospevujú. Spievajú slová, ktorým rozumejú len obyvatelia lesa. Ale tento krát som im rozumela aj ja. Stiahli ma so sebou. Pobehovala som tam s nimi v kruhu. Smiala som sa. Poskakovala. Opakovala tie čarovné pohyby s ktorými sa o mňa podelili. Nechala som sa unášať tancom, radosťou a tou voľnosťou.
Bolo mi teplo aj v tento chladný jesenný deň. Zabudla som kto som, odkiaľ som prišla, zabudla som na všetko. Jediné, čo som cítila bolo teplo a šťastie.
Sedíme okolo ohňa. Je tma. Je noc. Hviezdy jediné nás strážia. Mesiac svieti na obyvateľov dnešnej noci. Svieti ako nikdy predtým. Jasne. Dívam sa do ohňa. Vidím iskierky ako vyletujú do sveta. Vidím ich radosť. Ich nadšenie, že už nie sú pod vládou plameňov. Vidím tiež plamene ako šlahajú zo strany na stranu. Od zlosti, že ich sluhovia utekajú. Odrazu...počujem zvuk. Vidím vílu sediacu oproti mne ako drží v rukách píšťalu s rozdvojeným koncom. Začína na nej hrať. Tá hudba sa mi dostáva do hlavy. Nadišiel čas. Pol nočná uspávanka. Neviem, čo sa to so mnou zrazu deje. Začínam zívať. Klipkajú mi viečka. Myseľ odchádza do neznáma. Padám na zem. Lahám si do usušeného lístia. Posledné, čo som videla, boli zhasínajúce plamene.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
meredithgrey
21. 9.sept. 2011 13:09
krásny blog
Napíš svoj komentár