vrie to vo mne ako v takej.....oceľovej tyči.
Chcem aspoň na moment vyskočiť von!
Zo svojho tela,
a ocitnúť sa, ja neviem, niekde na paši, ako vôl,
alebo teľa.
Ako teľa, čo žerie trávu a líže soľ,
alebo taký somál, čo kedysi hlúpy bol.
No keď ochutnal spŕšku života a napil sa z jedovatej rieky,
zistil, že na neho nebudú všetci mäkký.
Že zapriahnu ho! Aj proti jeho vôli,
a bude musieť ťahať 100 kilové vozy,
ktoré nachystá mu aristokrat, dobre vypasený,
bohatý, slizký a zarastený.
A tak stále kričím, no z tela nevychádzam.
Len ležím na posteli a čumím sem-tam.
Vlastne nič iné nemôžeme, keďže ma to zmohlo.
Ale trochu voľnosti mi nechať mohlo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár