Okolo nej iba poletujúci otravný hmyz a strašné teplo. A ona len sedí a píše...
,,Naozaj neviem čo chcem?" Hovorila si v duchu sama pre seba a zapisovala si všetky svoje myšlienky do denníka. Teda, aspoň sa o to pokúšala. Jej myšlienky boli mnohokrát rýchlejšie než jej ruka a akonáhle len na chvíľku zaváhala alebo z iného dôvodu prestala písať, rozutekali sa a už nikdy sa nevrátili späť. Nech sa akokoľvek snažila vybaviť si ich znovu.
,,Alebo to len radšej nechcem vedieť? A ak to náhodou predsa len vedieť chcem, uškodí mi veľmi ak sa to dozviem ??" To bola celá ona. Nerozhodná a zmätená sama zo seba.
,,Ach, vážne by som sa potešila, keby mi poriadne písalo pero," hundrala, keď v tom konečne začalo. ,, Voiláá, už píše! ^_^ "
Potom pokračovala ďalej v písaní.
"Lebo ma to dosť zaujíma. Teda to, čo nechcem/chcem vedieť. Len do toho nechcem veľmi rýpať. Čo ak prídem na to, že chcem niečo čo nemôžem mať? Predsa len, nie je to zas až také zlé, aby to nemohlo byť ešte horšie. A ja to chcem vylepšiť, nie zhoršiť. Istota je istota. Aj keď v tomto prípade sa dá asi len ťažko hovoriť o istote.
Takže v tom to je. Tam je pes zakopaný (R.I.P)
Bojím sa riskovať.
Počkať?
Nie, ja sa nebojím - ja len nechcem ^_^ - Znie to lepšie...."
Takto pokračovala ďalej. Užívala si krásny slnečný deň a to, že je mimo mesta, ďaleko od toho všetkého ruchu a zhonu. Len ona a hmyz, ktorý by najradšej vyhubila, minimálne toho poväčšieho neidentifikovateľného parchanta a pár múch, ktoré tak usilovne poletovali povedľa nej a bzúkali jej do uší, z čoho ju išlo patrične poraziť. Po tomto vždy túžila. Mať možnosť utiecť niekam sama so svojimi myšlienkami. V Bratislave toto robiť nemohla. Len tak vyjsť von a byť sama sebou. Čo by znamenalo napríklad aj sadnúť si do trávy a v kľude si písať denník. Naokolo bolo mnoho vecí, ktoré ju rozptyľovali a ona sa nevedela sústrediť. Jednou z nich, hádam tou najpodstatnejšou, bola prítomnosť iných ľudí. A práve tí jej robili problém. Bolo málo miest kde by nikto nebol. Vlastne žiadne. A to ona potrebovala. Byť niekde sama.
(pokračovanie nabudúce, už sa mi nechce
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
presne tak..aj keď asi sa to netýka tej istej veci
no a nebuď lenivá a makaj s pokračovaním
no a nebuď lenivá a makaj s pokračovaním
4
na mňa to pôsobilo docela flustrujúco no potom som sa dostal k vete:
Len ona a hmyz, ktorý by najradšej vyhubila, minimálne toho poväčšieho neidentifikovateľného parchanta a pár múch, ktoré tak usilovne poletovali povedľa nej a bzúkali jej do uší, z čoho ju išlo patrične poraziť...
a zrazu som mal úsmev na tvári
hmmm a ešte niečo ak píšeš o sebe tak sa nebojíš riskovať, len si dostatočne neveríš (ukážka nízkeho sebavedomia, neber to prosím osobne), si rodená spisovatelka z velkým potencialom a ešte vadšou fantáziou, len viacej dvôveruj svojej osôbke
Len ona a hmyz, ktorý by najradšej vyhubila, minimálne toho poväčšieho neidentifikovateľného parchanta a pár múch, ktoré tak usilovne poletovali povedľa nej a bzúkali jej do uší, z čoho ju išlo patrične poraziť...
a zrazu som mal úsmev na tvári
hmmm a ešte niečo ak píšeš o sebe tak sa nebojíš riskovať, len si dostatočne neveríš (ukážka nízkeho sebavedomia, neber to prosím osobne), si rodená spisovatelka z velkým potencialom a ešte vadšou fantáziou, len viacej dvôveruj svojej osôbke
5
to je super .. absolutne ju chapem ..nevie co chce preto sa chce uzavrieť pred svetom ..a chce byt sama zo svojimi myslienkami ..a konecne prist na to co ju trapi... či ne?
Napíš svoj komentár
len ja nie som z Bratislavy...
každopádne som zvedavá na pokračovanie