V hlave sa mi vynára otázka, či sa mám spokojne usmievať alebo si zbaliť všetky pocity a myšlienky a odísť čo najďalej, presne tak, ako som to chcela, keď som sa ho vzdávala. Poznala som tieto scenáre od začiatku až do konca a tie konce ma šťastnou nikdy neurobili. 

Stojí tu s tým svojím dokonalým pohľadom neviného vtáčaťa s perami, ktoré žena nemôže nechať nepobozkané. Stojí tu len on a že vraj sa nevzdiali. Že vraj sa nemusím báť, že odíde so západom slnka za zastretými žalúziami.

Lenže výkrik šťastia, stále vo svojom vnútri nepočujem.. Prečo?

Lebo keď raz znova dostaneš všetko po čom túžiš, keď je opäť niečo prekrásne a nezameniteľné už tomu neveríš. Už si toľkokrát verila a dúfala, že v tebe neostala ani štipka odvahy znova sa pokúsiť uveriť.

Sama viem, že toto je naša posledná možnosť, šanca. Že ak sa opäť jeden z nás rozhodne ísť nesprávnym smerom, už nebude cesty späť.  Posledná možnosť ale ja stále neviem či ju radšej nechcem nechať len tak odísť. Či mi nebude lepšie s novým koncom, s takým ktorý ma šťastnou urobí .. možno. Iné konce totiž nepoznám.



 Vyznanie
Komentuj
 
 fotka
tequila  nedeľa 16:20
ak mas pochybnosti, vzdy ho radsej nechaj odist. uz len z ucty k nemu
Napíš svoj komentár