"Kto urobí skúšku, dostane chlebíček!"

Sedela som v takmer prázdnej triede a opäť som si raz pripadala ako posledný idiot. Bolo tam kučeravé dievča, chudý chalan v okuliaroch, ďalší o čosi nižší chalan a zvyšná hŕstka báb o ktorých som vôbec netušila ako sa volajú... V takejto spoločnosti som sa ocitla. Poslední z posledných na poslednom opravnom termíne... Prví kandidáti na vyhadzov zo školy v letnom semestri druhého ročníka.
Nebolo nás ani desať, ale utešovala som sa predstavou, že niektorí dokonca ani nemali odvahu prísť. Nebola som teda na tom najhoršie. Ja som sa aspoň dostavila a teda som nejakú, aspoň minimálnu, šancu na úspech mala.
Nikto nič nehovoril. Nejakí zúfalci sa ešte pokúšali čosi naučiť a listovali v stohoch papierov, ktoré počtom pripomínali novú náplň kancelárskych papierov do kopírky. Ako keby to teraz pomohlo... Ja som ten svoj štós po chvíli napchala do tašky a rezignovane som premýšľala či by mi sestra zohnala miesto vo firme kde pracuje. Možno by mali záujem o neúspešnú chuderu, ktorej by dovolili aspoň utierať podlahu...
Trpiteľsky som sa cez uličku lavíc usmiala na kamarátku, jedinú osobu s ktorou som sa rozprávala.
Konečne vošiel učiteľ. Tie mizerné zadania kopíroval snáď hodinu! Nikto sa nestrhol, ani nikoho nechytila nervozita či tréma ako to býva obyčajne keď ide pred testom do tuhého. Všetci len zvesili hlavy ako keby si hovorili: "Teraz nám už nepomôže nič. Je koniec."
On sa na nás iba pozrel a povzbudzujúco vyhlásil: "Kto urobí skúšku, dostane chlebíček!"
Dostala som test na lavicu. Začala som trochu chaoticky. Od stredu. Keď som si to uvedomila, vrátila som sa na začiatok a išla som postupne. Prvá otázka: Charakterizujte nasledovné osobnosti a vypíšte roky ich pôsobenia... Šesť osobností! Doriti! Ani jedna mi nič nehovorí. Druhá otázka - neviem. Tretia - čosi napíšem, neskôr sa k tomu vrátim a doplním.
Bola som len v trištvrte testu keď sa ozvalo: "Skontrolujte si testy, ...dopíšte a položiť perá." Rýchlo som tam na poslednú chvíľu načmárala nejaké roky (neskôr som zistila, že zlé) a nešťastne som vyšla na chodbu. Je to v prdeli...
Keď som si o pol hodinu šla s ostatnými vypočuť výsledky, znelo to strašne: "Nepoteším vás, lebo nikto z vás neurobil...", to sa predsa dalo čakať, načo som sem vôbec chodila!
- "...Okrem kolegyne"... (zaznelo moje meno).
Normálne som ostala s otvorenou hubou.
- "A keďže ste boli najúspešnejšia a vlastne jediná úspešná, tak nemusíte ísť ani na ústnu skúšku a hneď Vám zapíšem známku. A dostanete chlebíček."
Z katedry som odchádzala s plnými rukami. V jedej ruke index s B-čkom a v druhej chlebíček. Možno to bolo tým, že som celý deň nič nejedla, a možno to bolo tým, že za vynaloženú námahu sa dostavila zaslúžená odmena... Skrátka, bol to ten najlepší chlebíček aký som kedy jedla. A to aj napriek tomu, že horčicu veľmi nemusím.

A aby sa to šťastne neskončilo len pre mňa, musím dodať, že neúspešní spolužiaci dostali ešte ďalší opravný termín.

 Denník

16 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu