Na tej lavičke v meste som chcela zostať už navždy a konečne si s niekým tak naozaj pokecať... Ale bola som tam sama. Prečo sa nedá na všetko vykašlať? ...Na školu, prácu, na odchádzajúci autobus, na niektorých ľudí a veci, na plánovanie stretnutí v diári, na debilné každodenné rituály... Keby sa toho všetci zbavili, potom by ľudia možno chceli zostať sedieť s vami na lavičke a chceli by počuť to, čo im hovoríte.
Keď prišiel autobus, tých pár ľudí sa nahrnulo k dverám ako keby si mysleli, že vďaka tomu budú skôr doma. Bodaj by ich porantalo! Tesne pred nastúpením som kývnutím ruky pustila pred seba jednu babku. Mala som strašnú chuť neísť domov a zostať na tej zastávke, ale dostihla ma vlastná zbabelosť z toho, že by som to skutočne mohla urobiť. Znechutená sama sebou si sadám k oknu.
Doma ma zožieral hnus zo zavretých dverí a zároveň hnus z toho, že práve ja som bola tá, ktorá ich zavrela. Mám chuť rozkopať tie dvere. ...Napchala som do seba tri slivkové perníky a vďaka tomu mi bolo ešte viac nahovno. Cestou z kúpeľne ma ovalil naštvaný hlas: "Strašne dlho si v tej kúpelni bola! Čakám tu už od osem, bože! " Blbosť. Tak dlho som tam predsa nebola.
Vonku už bola tma, ale mne sa nechcelo rozsvietiť. Jediné svetlo išlo z monitora počítača a z pouličnej lampy. Trošku som odostrela roletu a čučala som na panorámu domov. Z izby mám inak celkom dobrý výhľad. Totálne ticho bolo narušované len tichým bzučaním počítača a pár hlasmi z ulice. Babky mali večerný zraz. Najradšej by som sa niekam spakovala. Lezie mi na nervy, že sa deptám. Bože, tak veľmi chcem mať guráž povedať všetkým blbcom čo si o nich myslím! Rovno do ksichtu.
Na chvíľu som sa od okna otočila a práve vtedy bolo počuť strašný piskot a výbuch. Hneď nato sa to opakovalo. A znova. A znova... Rakety ešte ani nestihli vo vzduchu vybuchnúť a už leteli ďalšie. Pri každom výbuchu sa rozprskávali po oblohe nad strechami domov vo všetkých možných farbách. Boli jednoducho obrovské. Každú chvíľu som čakala, že toto bola už tá posledná, ale lietali a vybuchovali ďalšie. A stále neprestávali.
Otvorila som okno dokorán. Izbu mi zalialo všetko to svetlo z ohňostroja. Zdola som počula jačiace babky. Všimla som si, že aj ostatné okná sa otvárali. Aspoň si to myslím. Bola som tým celým strašne fascinovaná.
Keď sa rozletela posledná raketa, úsmev mi neschádzal z tváre. Sama pre seba som si privlastnila zásluhy za toto divadlo. Na chvíľu som pocítila hrdosť, že za to všetko som zodpovedná ja. Bol to môj výkrik.
_________________________________________________________________________
Ďakujem za prečítanie...
Denník
Komentuj
8 komentov k blogu
1
titusik
22. 8.augusta 2009 16:11
ten výkrik sa mi zdá nenormálne dobré prirovnanie
7
presne to chápem...sme na tom rovnako...lenže ja som to tak najstrovsky neprevtelila do blogu ako ty... famozne, bravurne, naj...
8
Velmi pekne a realisticky opisane myslienkove pochody. Da sa z toho uplne presne vyrozumiet ako si sa citila a ver mi, ze s tymito myslienkami v hlave nie si jedina
Napíš svoj komentár