Výlev

Chcela by som byť zas malá. Aj keď teraz som už dávno dospelá, stále sa cítim vnútri ako dieťa a ako by som sa zasekla niekde v 15, 16 rokoch, vôbec sa necítim byť dospelá, asi je v tom trauma z detstva, s ktorou sa neviem doteraz vyrovnať a stále mám pocit, ako by bol môj život jeden hlúpy vtip, alebo som pred mnohými rokmi upadla do kómy a toto všetko sa mi iba zdá a nie je to reálne. Niekedy si len tak myslím, že sa zobudím a budem doma, budem mať nejakých 10 rokov a bude doma otec, mama a moji dvaja bratia. Velmi mi to chýba, chýba mi rodina, nejaký pocit domova, lebo ten už nemám velmi dávno. Žiadny pocit bezpečia, nič. Aj keď to u nás doma bolo všelijaké a nebolo to dobré, aj tak mi to chýba, proste sa vrátiť domov a cítiť pocit bezpečia. Teda ako taký pocit, keď som často snívala, aké to bude úžasné, keď vyrastiem, že budem mať lepší život, zariadim si to tak a budem mať to, čo som ako malá nemala. Často som bývala sama doma, smutná, nemala som sa s kým hrávať, keď som bola ešte malinká, najstarší brat ma často bijával len tak, bez príčiny, mal poruchu správania, zrejme ADHD, o ktorom sa v tom období ani tak vela nevedelo a nerozprávalo ako teraz a teda celé detstvo sa vôbec neliečil, lekári niečo také neriešili, maximálne ho poslali do polepšovne, či diagnosťáku, či kde to bol. Obdobné záchvaty hnevu mával často, vždy všetko rozbíjal a keď už som bola väčšia, mal jedno naozaj zlé obdobie, už neviem ako dlho to trvalo, mesiac, dva, tri, kedy porozbíjal asi celú izbu, všetko čo mu prišlo pod ruky, nebola s ním žiadna reč a ani neviem, či sa ho samotný rodičia nebáli, ale ja som sa bála naisto, mala som pocit, že musím v tom období chodiť doma "po špičkách", aby sa dačo nestalo, bolo to stresujúce, mávala som úzkosti. Otec vela pil, najviac začal, keď sme sa presťahovali z mesta na dedinu, možno aj preto, že boli s nami problémy, brat nechodieval do školy, jeho aj šikanovali, ja som do školy tiež nechcela chodievať, nejakú šikanu som si tiež síce zažila v prvom, druhom ročníku na ZŠ ale potom sme odišli na dedinu a tam som prestúpila aj do školy, nebolo to tam nejak zlé, ale ja som sa do školy bála chodievať, ani neviem prečo, mávala som silné úzkosti, doma som sa ani nevedela sústrediť na učenie, mávala som zlé známky, výčitky svedomia, že nie som dobrá, že som zlá, keďže som do školy nechodila a dávali mi to v okolí aj týmto spôsobom najavo, že so mnou niečo nie je v poriadku, že som zlá a zlá a zlá. Otec bol ten, ktorý chodil do práce a zarábal, mama už s nami zostávala doma, keď videla, že to s nami nie je dobré a musí dávať pozor, aby sme vôbec chodili do školy. Asi aj preto mali mama s otcom medzi sebou zlý vzťah, lebo jej to dával za vinu, že sa o nás nevie postarať, no nemali sme ani vela peňazí, boli sme dosť chudobný, tatko dosť pil a fajčil, vždy som si myslela, že je to hlavne kvôli tomu, že všetko prepil, no až teraz po rokoch som sa dozvedela, že strašne vela peňazí podával na určité nezmyselné veci, ktoré musel následne celé roky splácať, takže sme vďaka tomu velakrát nemali ani čo jesť, mama nám zvykla presne rozdelovať napr. každému 3 kolečká salámu na rožok, každému jeden pohár mlieka atď... Mali sme aj psa, ktorého dovliekol samozrejme otec, akože "darček na narodeniny", ten pes býval hladný, nemali sme mu čo dať, ja som mu potajomky dávala zo svojho jedla, lebo mi to bolo velmi lúto... Otec bol trochu hlúpy a svojský, jemu bolo úplne jedno, že mama nám rozdelovala jedlo, aby sa každému ušlo, on proste prišiel, zobral mlieko, vypil sám celý liter, takže nám nič nezostalo, to bolo u neho úplne bežné. Takisto aj to, že bol stále naliaty a stále viac a viac pil, zvykol nás brávať na "túry" po krčmách (vďaka tomu poznám všetky šenky v meste), inak sme ani nikam nechodievali, nemali sme ani peniaze, mama nechodievala skoro vôbec von, iba do obchodu, mala svoj svet, nemala si ani čo obliecť, otec jej nedával peniaze, nejaké oblečenie jej kúpila vždy babka a okrem toho, mala odkedy si ju pamätám vzhľadovo-zdravotný problém, za ktorý sa určite tiež vždy hanbila, mne bolo tiež vždy lúto, že nie je ako ostatné mami, ktoré sa pekne oblečú a namalujú, tiež som sa za ňu možno keď som bola ešte malá trochu hanbila, ale vyrástla som z toho, je to moja mama a je mi úplne jedno ako vyzerá, vždy to bude moja mama, ktorá vždy robila a robí pre mňa to najlepšie, čo mama robiť môže. Otec keď pil, tak zvykol mávať niekedy záchvaty zúrivosti, hlavne teda, keď sa pochytili s mamou a vtedy začal rozbíjať všetko okolo seba, raz tak začal v obývačke, keď som tam bola aj ja a chytil kreslo a začala ho rozbíjať o stenu, vtedy som v strachu a s plačom utekala do izby, neviem či vtedy neporozbíjal aj taniere z kuchynskej linky, alebo to bolo zasa inokedy, no bolo to hrozné. Vtedy ešte prišiel za mnou do izby a chcel ma asi začať utešovať, že sa nič nedeje alebo čo, no posielala som ho s plačom preč, nechcela som ho vidieť. Tiež mi zvykol robievať hanbu, keď bol opitý, na šibačku k nám ťahal mojich spolužiakov, viem, že boli na záhrade, ja som sa len schovávala a už si to ani presne nepamätám, viem len, že bol ozaj naliaty a hanbila som sa. Hanbila som sa aj, keď vytuhol cez deň na zemi pred garážou, opitý, rozvalený na zemi a aspoň som pred neho postavila fúrik, aby ho nebolo vidieť z ulice ako tam leží. Raz, keď sme prišli zo školy v prírode autobusom, tak na zastávke čakali už rodičia spolužiakov alebo postupne prichádzali a odchádzali spolu domov, všetci postupne odišli a zostala som tam sama len s učitelom, tak som išla nakoniec sama domov s plačom, ťahala som za sebou ťažký komunistický kufor a keď som prišla domov zistila som od mami, že otec mal ísť pre mňa ale zabudol sa v krčme a zostal tam... Jeho pitie sa dosť stupňovalo, keď som mala 12 rokov, už som to vnímala aj ja, často vtedy chodieval na bicykli na túry, asi aj často opitý, vnímala som to, že býval často naliaty v poslednej dobe už. Boli akurát školské prázdniny, teda vlastne už koniec prázdnin, bol víkend, sobota, v pondelok bol nástup do školy, teraz som si neni istá, či tatko odišiel preč tú sobotu alebo deň predtým, ale tuším to bola tá sobota cez deň. Zobral sa opäť na túru na bicykli, ja som sa pripravovala psychicky na školu a aj fyzicky (už som sa kúpala, zmývala si vlasy, nech už ich pondelok nemám také rozlietané, začínali sa mi vtedy už krepovatieť), psychicky som sa pripravovala na to, že musím v škole zabrať, musím sa začať dobre učiť, musím chodiť do školy, proste musím, mala som také odhodlanie v sebe... Ako som bola v tej kúpelni, tak v tom zrazu len strašný buchot na dvere, mama išla otvoriť, dačo som začula, pozrela sa do zrkadla a povedala si "dúfam, že sa nič nestalo otcovi", z kúpelne som už počula, že do domu idú policajti rovno do kuchyne, mama plakala a vravela "ja som vedela, že sa toto stane", už som vedela aj ja čo sa stalo, vyšla som z kúpelne s penou na hlave, mama ma odviedla do obývačky, posadila pred televízor a hovorila "už vieš asi čo sa stalo, že", vedela som. Otec sa zabil na bicykli v Starej Turej na nejakej polnej cestičke, spadol z bicykla rovno na hlavu a zomrel na krvácanie do mozgu... Sedela som pred telkou, akurát šiel nejaký zábavný program akoby silvestrovský alebo čo to bolo, bola tam tuším Vondráčková, neviem, či tam aj nehrala pesnička od Loba - Meniny, lebo sa mi ešte dlhé roky pri tej pesničke všetky tie pocity z toho momentu vybavovali. Sedela som tam a plakala. Najstarší brat bol v izbe, ani z nej nevyšiel ako to počul. Druhý brat bol niekde s kamáratmi, mama mu len volala, nech príde rýchlo domov... No v pondelok sa malo ísť teda do školy. No na dedine to bolo tak, že hneď ráno sa najprv išlo do kostola na omšu. Mama mi vravela, nech tam skúsim ísť tak som išla, trochu neskôr ale prišla som do kostola, postavila sa dozadu a videla tie pohlady ako si všetci šepkajú, že som tam (všetci vedeli už, čo sa stalo), tak som tam chvílu stála, chcelo sa mi plakať, bolo mi zle, až som to nevydržala, utiekla von, sadla si na múrik a skoro sa povracala, velmi dlho som to predýchavala, nechcela som tam vracať do járku. Vrátila som sa domov. Už ani neviem, či som na ďalšie dni do tej školy išla, pamätám si, ako som pozerala z okna a čakala som, že otec sa vráti, že je to nejaký omyl, že mu len niekto ukradol bicykel a zabil sa na ňom niekto iný, že to proste nebol on. Pozerala som sa cez okno a so slzami v očiach som počúvala v rozhlase smútočný oznam o úmrtí a pohrebný pochod... Mamu som raz večer videla, ako v druhej vani umýva tatove zakrvavené veci, krvavú šnúrku od mobilu (ten mobil doteraz nechce vyhodiť, stará tlačítková Nokia, ešte trochu funguje)...




Ďakujem za prečítanie, pokračovanie nabudúce... A možno aj nie.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu