som stratena.uz aj posledne svetlo zablikalo a zhasina.Zhasina pomaly, akoby cakalo, ze sa znovu rozziari...
Ja viem co je lutost a dokazem odpustit. Videla som ta vcera a islo ma roztrhnut.Mala som chut sa ti len podakovat a odist, pretoze tvoja tvar horila za vsetko.
Mal si odpustene uz ked som ta prvy krat uvidela jak za mnou prichadzas.Ked sa na mna tymi ocami pozeras...a ja som nevedela ci ma milujes a ci nenavidis.
Vycitam si z toho dna vela, citim sa vinna ale myslim ze by som nemala.Nemam preco.skor ma nieco boli.To co som vedela uz davno.No len vcera si mi potvrdil moju obrovsku obavu.Mozes hovorit co chces.Videla som dost na to aby som to vedela aj sama posudit.
A predsa by som bola rada keby si mi nieco povedal..Cely den mlcis.a ja teraz neviem co sa s tebou deje, ako chces riesit vec, ci mas vobec co riesit..Som stratena v uzkosti a nevedomosti ktora ma zoziera.Tak mi povedz co sa deje , otvor mi oci nech zase vidim svetlo.Staci ak nieco povies, a moje svetlo este bude svietit.Tak co?

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár