Nahá v decembri

Prebudili ju slnečné lúče, ktoré zaliali jej tvár. Prebudila sa na lúke plnej kvetov. Všade kam sa len pozrela videla pestrofarebné kvety. Neverila vlastným očiam. Myslela si, že sa jej sníva, veď už bol december. A na neďalekých stromoch bol už pár dní napadaný sneh. Len okolo nej - na vzdialenosť asi pätnástich metrov - bola práve rozkvitnutá lúka zaliata pestrými kvetmi. Chcela sa postaviť, no nedalo sa jej. Ani len sadnúť si nemohla. Len tak ležala a cítila tú energiu, ktorá prúdila do jej tela. Cítila sa veľmi príjemne. Bolo jej teplo, necítila totiž žiaden chlad, a to jej bolo naozaj veľmi podozrivé. Po čase si všimla aj to, že je celkom nahá. Nahá – nemala na sebe nič. Ani len nočnú košeľu, ktorú si večer obliekala, ani len rifle s tou veľkou červenou ružou na zadku, ktoré nosila najradšej, ani len to tričko s modrým nebom a bielymi obláčikmi. Ležala na rozkvitnutej lúke plnej kvetov. Kam dovidela, práve rozkvitali kvety. Veľmi to na ňu pôsobilo. Zo začiatku ju obklopovala celá tá nádhera, no keď sa po čase posadila, uvidela ako spod snehu rozkvitajú ďalšie lúčne kvety. Už sa mohla aj postaviť. Kam len dovidela, práve rozkvitali kvety. Myslela si, že by sa mala báť, no nebála sa. Cítila ako do nej prúdi energia. Rozhodla sa kráčať. Kráčať po pestrofarebnej lúke kvetov. A ona kráčala. Kráčala nahá. Uvedomovala si, že by sa mala hanbiť, no necítila žiadnu hanbu. Vystavovala svoje telo na obdiv. Akoby plávala medzi tými kvetmi. Nohy jej zľahka dopadali na mäkkú zem a cítila sa veľmi príjemne. Slnko ju hrialo svojimi lúčmi. Usmievala sa na tú krásu, čo ju obklopovala. Vedela, že si to po všetkých utrpeniach zaslúžila. Nechápala, ako sa mohla zobudiť na tej lúke. Netušila to vôbec, ale ona cítila, že tam patrí. Spomenula si na svoje doráňané a zúbožené telo posiate modrinami od hlavy až po päty. Nevedela zabudnúť na krvavé rany na svojom chrbte, na živú ranu na stehne, na rozbitý nos...No teraz necítila žiadnu bolesť, žiadne štípanie, žiadne pálenie. Jej telo sa vynímalo na lúke. Pyšne si vykračovala pomedzi kvety, nadnášala sa, vypínala hruď. Jej prsia akoby tancovali. Každým krokom sa jemne hompáľali. Akoby zabudli na hnusnú ruku, ktorá ich deň čo deň ohmatávala. Ako ich udierala. Akoby zabudli na tú hnusnú tvár, ktorá sa nechutne na ne usmievala. Aj brucho mala čisté, nezjazvené a bez modrín. Necítila žiadne kŕče. Žiadna kolika. Len samé príjemné pocity. Chrbát mala zaliaty slnečnými lúčmi a veľmi sa jej to páčilo. Bola taká, aká vždy túžila byť. Konečne sa cítila ako žena s veľkým Ž, a nielen ponížená chudera. Toľko zázrakov za tak krátky čas. Neverila vlastným očiam.

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu