Niekto písať?
Komentuj
2 komenty
1
torpedo08
9. 4.apríla 2017 20:14
Jaaa
2
Džiži čo si to zmazala, bolo to pekné...
Jedného dňa sa všetko skončí.
Sedím na posteli, v očiach prázdnota, ktorej sa márne snažím zbaviť. Odkedy si odišiel tak nič
na ňu nezaberá. Absolútne nič. Ani stovky vyfajčených cigariet, ktoré deň za dnom končia
smetnom koši, ani každodenné piatkové šialenstvo na diskotékach v meste vzdialenom
dvadsať kilometrov. Tam sa opíjam až na mol. Tam sa zo mňa stáva troska, ktorú tak
nenávidím. A to iba kvôli tebe!
Necítim šťastie ani bolesť, len to prázdno, ktoré zo mňa vysáva chuť do života. Ako si mi to
mohol urobiť? Nechať ma samú v tú piatkovú noc na ulici? Len tak odísť a na všetko
zabudnúť?
Hviezdy jasne svietili šťastným párikom niekde vonku, niekde tam kde sa odohrávalo to
veľké predstavenie lásky, plnej náruživých bozkov a objatí. Mne sa v tej chvíli chcelo
premeniť na jednu z nich a svietiť večne striebristým svetlom milióny svetelných rokov od
našej planéty.
Opustil si ma zanechajúc veľkú jazvu v srdci, ktorú bolo treba nevyhnutne niečím zalepiť. Ale
kde zohnať takú náplasť? Na lícach som cítila slanosť slz, pálil ma smútok. Chcela som utiecť
niekde, kde by ma to nedohonilo, kde by neboli páriky držiace sa za ruky a kde by nebola tá
rozkrídlená prázdnota, čo sa mi usalašila vo vnútri. Ustrihnúť jej tak krídla. Pobrala som sa do
blízkeho baru a kúpila som si fľašku vína. In vino is veritas, pomyslela som si trpko.
Čašník na mňa súcitne pozrel.- Zlý deň slečna?
-Áno, veľmi zlý, odvetila som. Zaplatila som a rýchlo vyšla von na čerstvý vzduch, pod tisíce
hviezd, ku ktorým som sa nemohla priblížiť, ani sa ich dotknúť, či splynúť s nimi. Došla som
až na kraj mesta, kde bol menší lesík. Ten mi poskytol dočasné prístrešie na upadnutie do
sladkej alkoholickej nemoty. Sadla som si na voľajaký peň, čo bol kedysi krásnym stromom.
Teraz som na tom bola rovnako ako on. Bez miazgy, ktorá v ňom kedysi prúdila, tak ako vo
mne tie úžasné endorfíny. Otvorila som fľašku a na plný dúšok som z nej odpila. V kroví
niečo zapraskalo, ale mňa to ani trochu nevyľakalo. Vo mne praskalo niečo iné, to vzácne, čo
si ty asi daroval nejakému túlavému psovi.
Moje piatky patrili diskotékam a alkoholu. V tie noci som sa premieňala na divoké zviera,
ktoré nič nebolelo. Vtedy som utopila smútok, beznádej a strach z toho čo bude ďalej
v pohárikoch čerešne, vodky, fernetu a mnohých iných svinstiev. Na parkete som to vždy
roztočila, napokon skončiac v objatí nejakého chlipníka, ktorého cieľom bolo dostať sa mi len
medzi nohy. Rána boli najhoršie. Bolesti hlavy, no najhoršia bola tá v srdci. Snažila som sa ju
ošetriť, vygumovať, vyrezať, zašiť, ale nič z toho nezaberalo.
Stála som pred pokojnou hladinou Oravskej priehrady a hľadela niekam na dno. Možno by
bolo lepšie tú prázdnotu v sebe navždy utopiť, vyvrátiť von a potom ju hodiť do vody. Zjedli
by ju nejaké ryby a ja by som mala konečne pokoj.
Lili 21. rokov.
Jedného dňa sa všetko skončí.
Sedím na posteli, v očiach prázdnota, ktorej sa márne snažím zbaviť. Odkedy si odišiel tak nič
na ňu nezaberá. Absolútne nič. Ani stovky vyfajčených cigariet, ktoré deň za dnom končia
smetnom koši, ani každodenné piatkové šialenstvo na diskotékach v meste vzdialenom
dvadsať kilometrov. Tam sa opíjam až na mol. Tam sa zo mňa stáva troska, ktorú tak
nenávidím. A to iba kvôli tebe!
Necítim šťastie ani bolesť, len to prázdno, ktoré zo mňa vysáva chuť do života. Ako si mi to
mohol urobiť? Nechať ma samú v tú piatkovú noc na ulici? Len tak odísť a na všetko
zabudnúť?
Hviezdy jasne svietili šťastným párikom niekde vonku, niekde tam kde sa odohrávalo to
veľké predstavenie lásky, plnej náruživých bozkov a objatí. Mne sa v tej chvíli chcelo
premeniť na jednu z nich a svietiť večne striebristým svetlom milióny svetelných rokov od
našej planéty.
Opustil si ma zanechajúc veľkú jazvu v srdci, ktorú bolo treba nevyhnutne niečím zalepiť. Ale
kde zohnať takú náplasť? Na lícach som cítila slanosť slz, pálil ma smútok. Chcela som utiecť
niekde, kde by ma to nedohonilo, kde by neboli páriky držiace sa za ruky a kde by nebola tá
rozkrídlená prázdnota, čo sa mi usalašila vo vnútri. Ustrihnúť jej tak krídla. Pobrala som sa do
blízkeho baru a kúpila som si fľašku vína. In vino is veritas, pomyslela som si trpko.
Čašník na mňa súcitne pozrel.- Zlý deň slečna?
-Áno, veľmi zlý, odvetila som. Zaplatila som a rýchlo vyšla von na čerstvý vzduch, pod tisíce
hviezd, ku ktorým som sa nemohla priblížiť, ani sa ich dotknúť, či splynúť s nimi. Došla som
až na kraj mesta, kde bol menší lesík. Ten mi poskytol dočasné prístrešie na upadnutie do
sladkej alkoholickej nemoty. Sadla som si na voľajaký peň, čo bol kedysi krásnym stromom.
Teraz som na tom bola rovnako ako on. Bez miazgy, ktorá v ňom kedysi prúdila, tak ako vo
mne tie úžasné endorfíny. Otvorila som fľašku a na plný dúšok som z nej odpila. V kroví
niečo zapraskalo, ale mňa to ani trochu nevyľakalo. Vo mne praskalo niečo iné, to vzácne, čo
si ty asi daroval nejakému túlavému psovi.
Moje piatky patrili diskotékam a alkoholu. V tie noci som sa premieňala na divoké zviera,
ktoré nič nebolelo. Vtedy som utopila smútok, beznádej a strach z toho čo bude ďalej
v pohárikoch čerešne, vodky, fernetu a mnohých iných svinstiev. Na parkete som to vždy
roztočila, napokon skončiac v objatí nejakého chlipníka, ktorého cieľom bolo dostať sa mi len
medzi nohy. Rána boli najhoršie. Bolesti hlavy, no najhoršia bola tá v srdci. Snažila som sa ju
ošetriť, vygumovať, vyrezať, zašiť, ale nič z toho nezaberalo.
Stála som pred pokojnou hladinou Oravskej priehrady a hľadela niekam na dno. Možno by
bolo lepšie tú prázdnotu v sebe navždy utopiť, vyvrátiť von a potom ju hodiť do vody. Zjedli
by ju nejaké ryby a ja by som mala konečne pokoj.
Lili 21. rokov.
Napíš svoj komentár