Veľká porcelánová helikoptéra za 320Sk, v ktorej boli dve bozkávajúce sa myši

Podotýkam, že tá helikoptéra bola ešte aj vrcholne nevkusná, nechutná, negustiózna a tá predavačka sa tvárila, že to nevidí a ešte ma aj slovne napadla kvôli môjmu názoru...

Taký obetavý človek ako ja, ktorý by sa aj rozkrájal pre verejné blaho, som sa dnes pohrúžila do svojich reflexií a aj napriek vrcholnej apatií, som išla so spolužiačkou do mesta s odhodlaním pomôcť jej pri výbere vhodného valentínskeho darčeka pre jej najnovšieho partnera. Táto inkriminovaná záležitosť na prvý pohľad nemusí vyzerať nijako podozrivo... Ale... zdanie klame...

S pomerne ešte dobrou náladou sme dnes v poobednajších hodinách vyrazili zo školy do mesta. Úsmev som mala uvelebený na tvári a všetko sa javilo tak krásne, akoby zajtra ani nemal byť Valentín. Vbehli sme do osvedčeného obchodu pri takýchto nákupoch a začali sme vyberať.

Prítomnosť mojej osoby mala mať hlavne poradný charakter... Svojej funkcie som sa chopila a skritizovala som každú jednu vec, na ktorú sa moja kamarátka čo i len pozrela... Snažila som sa ju usmerniť a dať plnohodnotnú radu, ale ona s klapkami na očiach ako magnet priťahovala všetky najnechutnejšie veci... Alebo to tie veci priťahovali ju?

Vo mne sa už začala kumulovať agresia, totiž tak jemný človek s vycibreným vkusom ako ja, som nemohla pochopiť, ako k takým veciam môže prejavovať sympatie... Ale na druhej strane, nemôžem hyperbolizovať... Tie veci boli ešte celkom obstojné... Ale potom prišlo niečo, čo ma dostalo do údivu... čo ma dorazilo... čo ma zabilo...

Dotyčná kamarátka si našla vec, ktorú chce kúpiť. Bola to veľká porcelánová helikoptéra. Boli v nej dve škaredé myši, ktoré sa olizovali... Tento nepotrebný krám, ktorý by niekde zapadal prachom, stál neuveriteľných 320 korún. Už len ten opis musí znieť absurdne a je viac než zjavné, že táto vec nemohla mať absolútne žiadnu estetickú hodnotu a s kľudným svedomím by sme ju mohli posunúť do Múzea gýču v Banskej Bystrici.

Neovládla som sa a polohlasne som povedala spolužiačke, že nech sa na tú vec lepšie pozrie, že je to nevkusné, nechutné, negustiózne a že nech len sníva o tom, ako by si to jej milý zobral niekam na intrák a bude sa chváliť so svojím darčekom pred kamarátmi...

Kamarátka moje rady odmietla počúvať... To by som ešte prežrela, veď koniec koncov je to jej vec, a radšej v záujme svojho zdravia som si ju prestala všímať... Ale (!) milučká pani predavačka so sluchom vyvinutým ako netopier, nemohla prepočuť moju konštruktívnu kritiku:

,,Milá slečna! Je zjavné, že nemáte priateľa a že ste značne zakomplexovaná. No sú ľudia, ktorí sa zo zajtrajšieho dňa tešia, a tak vás prosím, nešírte svoj pesimizmus a neodháňajte mi zákazníkov!"

Ouu... ale toto bola celkom nečakaná reakcia, ktorá ma úplne vykoľajila... Predavačke sa zjavil víťazoslávny výraz na tvári a mojej úbohej spolužiačke túto šerednú vec nanútila... Nadávajúc, frflajúc a vyhrážajúc sa, som radšej rýchlo odišla z obchodu a sľúbila som, že sa tam už nikdy nevrátim. Celou cestou som dúfala, že sa jej tá hnusná helikoptéra rozbije, pretože som úprimne ľutovala jej priateľa... Naozaj to nebolo pekné, môžete mi veriť.

Ale aj tak mi teraz vŕta v hlave reakcia milej tety predavačky... Fakt som zakomplexovaná? Tak akože prepáčte mi, že som nedokázala doceniť gýč a že sa neteším na zajtrajší deň, ktorý bude plný falošných objatí s ľuďmi, s ktorými by sme si najradšej poubližovali a ešte k tomu sa aj budem musieť tváriť, že mi na nich záleží... A nákup lízatiek ma stál 100 korún!! Strašné... Ako mi to nabúra rozpočet, keď budem mať priateľa? Nehorázne...

Vy sa na zajtra tešíte?

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu