Nebyť toho sopľa, dnes určite umriem...

Dnešný deň prekonal moje očakávania. Predpokladala som, že to bude zlé, ale ono to bolo fatálne... Myslela som si, že budem mať zlú náladu, ale ja som prepadla úplnému nihilizmu... Naozaj... dnešný deň bol absolútny faux pas... Jediné, čo ma dnes potešilo bol ten malý chlapec z autobusu, ktorý mal na tvári prilepený veľký sopeľ..

Celý deň ma prenasledovali také chúlostivé záležitosti, až som mala pocit, že som radšej mala zostať celý deň v posteli... Určite to poznáte... zalejete si raňajky skysleným mliekom, neviete si spraviť normálny účes, zašpiníte si tričko zubnou pastou... z čoho teda vzniklo zopár nepríjemností aj v škole... Potom takmer nestihnete autobus a musíte za ním utekať... podarí sa vám ho zastaviť, čím si získate všeobecnú pozornosť medzi cestujúcimi (a to nielen medzi tými, ktorí vaše bežecké výkony sprevádzali burácajúcimi ováciami) a potom keď na vás každý pozerá, padnete na schodíkoch, rozkotúľajú sa vám peniaze po dlážke... a mohla by som pokračovať a pokračovať... ale ešte by ste ma náhodou začali ľutovať...

V škole to nebolo o nič lepšie... zistila som, že som si zabudla desiatu... našťastie sa našli ľudia, ktorí ma obdarovali sladkosťami – mojou hlavnou obživou tohto dňa... Podarilo sa mi obžrať a bolo mi zle. Kopol do mňa amor... (aby ste boli v obraze, dnes po škole nám chodili rôzne bytosti a napr. tento amor všetkých objímal... teda až na jednu výnimku... do mňa kopol...). Musela som absolvovať veľa falošných objatí... Proste... nič moc...

Aj naša pani riaditeľka nás obdarovala. Totiž, nejakému indivíduu sa podarilo trošku rozbiť dvere na záchodoch a tak nám dnes, na Valentína, tá milá teta bola oznámiť, že pokiaľ sa nenájde vinník, tak každému z druhého poschodia bude odobratá možnosť zúčastniť sa výletu, exkurzie alebo kultúrne sa vyžiť v divadle... a o riaditeľskom voľne taktiež môžeme len snívať... Asi päť minút po prehovore pani riaditeľky nám do triedy prišli štvrtáci ponúknuť možnosť ísť zajtra do divadla, lebo sa im uvolnili miesta na poslednú chvíľu... My sme sa len so slzami v očiach zasmiali... Taký paradox...

Nálada sa pohybuje niekde v záporných hodnotách... Chcem plakať, ale nejde to... Hnevám sa, ale nemám chuť nič roztrhať, rozbiť... Proste, fakt „skvelý“ deň... Ešte aj počas písania tohto blogu sa mi podarilo porozsýpať si po izbe slnečnicové semiačka...

Naozaj dokonale pokazený deň... No aj napriek všetkému, aj dnešok mal jeden svetlý bod... Cestou do školy, keď som ešte nebola úplne pohltená pesimizmom, a bola som v tom nešťastnom autobuse, na jednej z mnohých zastávok nastúpil taký... možno 12r. chlapec... tváril sa strašne blažene, neviem prečo, ale pripomínal mi čerstvo vyliahnutého dinosaura z animovaných rozprávok... Viete si to predstaviť? Nevadí... Keď som sa mu prizrela lepšie, všimla som si na špičke jeho nosa prilepený velikánsky sopeľ, ktorý sa tváril, že sa chystá už-už odpadnúť... Tento neduh si všimol každý, okrem dotyčného, a fakt bolo zábavné pozorovať, ako sa ľudia mrvia a uhýnajú v strachu, aby ten šušeň nepristál práve na nich... Zišlo im na um, že mu poviem niečo v zmysle: Chlapček, na nošteku máš prilepený spolíček... ale potom mi to kamarátky nedovolili urobiť... Mohla byť ešte väčšia sranda...

Naozaj, ten jeho sopeľ mi zachránil život... Nebyť jeho, asi by som musela začať depkovať...

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu