Interview so spisovateľom

Reportér (R): Dobrý deň, pán spisovateľ! Počkajte, prosím vás! Ďakujem. Máte chvíľu čas?
Spisovateľ (S): Dobrý deň! Môj čas je drahocenný. Každú minútu, čo strávim s vami, mi už nikto späť nevráti. Čo potrebujete?
R: Dajte mi, prosím vás, 60 minút z vášho času.
S: 60 minút? Ale to je 1/24 z môjho dňa... Za ten čas by som mohol napísať sonet. A keby len jeden. Viac sonetov! Darujem vám 15 minút. To vám musí stačiť.
R: Ďakujem, posnažím sa.
S: Ešte stále ste mi neprezradili, čo odo mňa potrebujete.
R: Chcem s vami spraviť interview.
S: So mnou? A to už prečo? (smiech)
R: Ste veľmi zaujímavý človek. Chcem vám položiť zopár otázok.
S: Och, ďakujem. Chápem to ako lichôtku. Tak nech sa páči, do toho! Váš čas beží. Už máte len 14 minút.
R: Ako dlho sa už venujete písaniu?
S: Písaniu sa venujem presne od svojich šiestich rokov. Vtedy som ako malý chlapec začal chodiť do prvej triedy, kde ma pani učiteľka naučila písať. Od toho momentu som pero nepustil z rúk. Mysleli si o mne, že som grafoman. Ale som rád, že túto chorobu mi nechali a nezačali ju liečiť.
R: Ale odkedy sa venujete literárnemu písaniu?
S: Literárne netvorím dlho. Totiž fakt, že naozaj mám nadanie na písanie, som zistil možno pred rokom.
R: Chceli ste sa vždy stať spisovateľom?
S: (smiech) Ale nie... Samozrejme, aj ja som prešiel mnohými fázami ako každý. Že by som mohol byť spisovateľom, mi nikdy ani len nezišlo na um.
R: Ste spokojný so svojím povolaním?
S: Viem si predstaviť aj že by som nebol spisovateľ. Napríklad úplne živo sa viem stotožniť s myšlienkou, že by som bol právnik. Alebo prezident (smiech)
R: Podporuje vás vaša rodina v tom, čo robíte?
S: O tom pochybujem. Nie som si istý, či vôbec vedia, že píšem.
R: Ako je to možné? Veď vám vyšlo už zopár diel...
S: Moja rodina sa o mňa nezaujíma.
R: To ma mrzí.
S: Ale to vôbec nie je potrebné.
R: Koľko diel ste už napísali? Máte ich spočítané?
S: Viem celkom presne, koľko diel som už napísal. Napísal som 76 fejtónov, 24 poviedok, 32 básní, z toho 12 je sonetov.
R: Z toho 18 fejtónov bolo uverejnených v časopise, vyšlo vám 7 poviedok a 9 básní. V kuloároch sa šepká, že sonety vyjdú v cykle.
S: Áno, to je pravda. Ale nebudem teraz o tom nič prezrádzať.
R: Čítal som všetky Vaše diela, ktoré doposiaľ vyšli.
S: Naozaj? To je milé...
R: Vaše diela sú naozaj úžasné, ale jedno nechápem. Prečo sú všetky nešťastné? Prečo vždy zabijete nejaké postavy? V jednom sonete ste dokonca nechali znásilniť malé dievčatko. Netrápi Vás to? Nemáte potom výčitky svedomia? Prečo to robíte?
S: Viete, nešťastný som ja. Nemám dôvod písať šťastné veci.
R: Ale tým, že píšete samé smutné veci, nepomôžete ani sebe a ani Vašim čitateľom. Vnášate ponurú atmosféru medzi ľudí. Svojím písaním môžete zmeniť svet. Môžete vyčariť úsmev na tvárach ľudí a spraviť im dobrú náladu.

Potom sa pán spisovateľ zatváril čudne, ospravedlnil sa, že musí ísť písať a odišiel. Nakoniec mi nedaroval ani tých 15 sľúbených minút. Ale nehnevám sa. Cítim, že niečo sa zmenilo...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu