Pamätám si tie „highlighty“, z ktorých mrazí. Ráno vstaneš a do večera stihneš gram amfetamínu, 3 bonga z trávy a zakončíš to štvrtkou extázy a večerným panickým atakom. Tu kyslú vôňu amfetamínu si pamätám dodnes. Ten acetón v nose a to štípanie som miloval, tak isto ako tie strpnuté zuby pri kokaíne. Vtedy človek vedel, že to je presne to, čo hľadá. Ten nábeh uvoľnenosti, keď sa konečne môžete zhlboka nadýchnuť. Tie rána, keď vás príjemne trasie zima a studený pot.
Pamätám si hodinu a pol trvajúcu jazdu s gramom koksu v nose, ktorú som spláchol chľastom a dorazil čiarou amfetamínu a nočným bongom v lese, aby som sa uistil, že tma nikdy neskončí. To boli Vianoce, na ktoré nezabudnem. Pamätám aj tie dni, keď som v práci utekával na záchod v mikine so zipsovaným vreckom priamo na srdci, v ktorom sa skrývala sklenka a obálka, z ktorej som rovno fúkal bez toho, aby som to vybral. Rýchly nástrel, maska normálnosti na tvár a šup naspäť do práce. To boli tlaky – tváriť sa, že si triezvy, keď tvoje telo chcelo kričať a skákať. Keď nato pozerám teraz, tak to vidím, že to bolo dosť nezodpovedne, ale tak sme fungovali.
A nikdy nezabudnem na tie trojdňové zájazdy bez spánku so spotenou mastnou tvárou, kde sa človek už len opiera o steny po ceste zo záchodu do postele, lebo vidí tmu. Ked si človek pretrie nos lebo mu stakaju sopľe a zbadá krv. Dva panické ataky, ktoré mali byť koncom, ale ja som kráčal ďalej. Ten Čert vo mne, ten, čo to všetko ustál, mi bude chýbať. Bol to surovec, ale bol to on, kto ma cez túto hrôzu preniesol. Mal v sebe silu, o ktorej sa iným ani nesníva.
Boli sme super partia, každý mal pred každým rešpekt a každý mal svoje miesto. Nemali sme voči sebe žiadne predsudky, lebo sme boli všetci rovnakí. Bola to sranda a každý highlight tvoril príbehy, ktoré sme si rozprávali a šírili ďalej. Kto bol bližšie smrti, tomu paradoxne rástlo meno. Zdieľali sme zážitky z tohto sveta a to nás spájalo. Čuduj sa svete, ale tieto zážitky si pamätám jasnejšie ako dovolenku pri mori. Tá bolesť nám pripomínala, že žijeme, a to nás hnalo ďalej – prechádzať na ďalšie levely sebapoškodzovania. Čím to viac bolelo, tým sme sa cítili viac živí. Dnes sa už na to pozerám inak.
Pamätám si, keď kamoš po práci prišiel z izby k nám tesne po „speedballe“. Kto vie, ten vie, kto nevie, ten nech si vygoogluje. Pamätám tú zmätenosť, keď prišiel, ako nahlas rozprával, až nám išli uši prasknúť, ako na nás ceril zuby – polonadychnutý, zaseknutý, zakusnutý, spotený. My sme sa s kamarátom len pozerali na seba a kývali hlavou, že toto nie je možné. S jemným úsmevom a prekvapením, že dnešný deň má jasného víťaza. Toto víťazstvo bolo zaslúžené a ani sme sa mu nepokúšali zobrať túto trofej. Vtedy sme sa naňho pozerali pohľadom, ako keby ste sa zoči-voči stretli so smrťou. No on bol úplne inde – eufória, rauš a žiadny strach, že to prehnal. Proste ďalší obyčajný deň. Energiu mal na rozdávanie, nezaujímalo ho, o čom sa bavíme, či rozpráva k veci. Len prišiel a rozvíril vzduch svojou zmätenosťou.
Vtedy sme to videli, lebo sme boli zhodou náhod triezvi. Je to stav, ktorý si feťák neuvedomuje, no triezvy človek vidí, že toto je na hrane, ale nevadilo nám to. V partii sme boli naučení, že nikto nikomu nedáva rady a každý „žerie“ len toľko, koľko si myslí, že ustojí. Brali sme ho takého, aký v tej chvíli bol, a nedávali sme mu pocítiť, ako to vidíme v tejto situácii my. Neničili sme si stavy medzi sebou. Každý bol dospelý a každý išiel toľko, koľko veril, že znesie. Samozrejme, keď už prišlo na bezvedomie alebo podobné veci, sanitka sa zavolala. Vždy sme si pomáhali – či to bolo do hrobu alebo z hrobu späť.
V práci? Samozrejme nulová tolerancia drog ako v každej inej, no my sme vedeli, kto je kto. Ten sklad bol ako katedrála pre démonov. Chodíte tam a čistého človeka tam nájdete len ťažko. Dnes si môžem povedať, že táto doba bola pandémiou, v ktorej sme sa cítili ako ryby vo vode. Triezvy človek tam dlho nevydržal. Buď odišiel, alebo sa začal zabávať týmto štýlom. Triezvy človek náš sebadeštruktívny humor a našu „silu“ proste pochopiť nevedel. Každý z nás mal svoju obľúbenú kombináciu a každý z nás sa chcel prekonávať – to sme mali spoločné.
Pamätám si, ako kamaráti jedli extázy ako cukríky. Ja som si túto disciplínu nešiel. Tá eufória z extázy bola na mňa až veľmi „dobrá“ a necítil som sa v nej komfortne. Ja som mal iné disciplíny, svoje nočné prechádzky do lesa. Dať si len tak bongo, poprípade to zmiešať s jednou či dvoma čiarami amfetamínu a šup na izbu pomalým krokom ako slimák. Niekedy som musel zastavovať, aby som sa vydýchal, lebo sa mi zahmlievalo pred očami a bol som zadychčaný po tejto slimáčej 200-metrovej prechádzke. Čo vám poviem… Vždy som robil veci najlepšie ako viem a v tomto prípade to nebola výnimka. Išiel som na maximum a do vyčerpania. V tom lesíku to chutilo najviac. Žiadni ľudia, žiadne steny, len ja, bongo na zemi, na powerbanke biele čiary a zdravý čerstvý vzduch heh. To miesto bolo mojím domovom. Mal som tam svoj meter štvorcový, ktorý bol vyšliapaný až do blata. Dokázal som tam stáť aj hodiny so slúchadlami v ušiach a pokrovými kartami, s ktorými som sa učil kúzliť. Raz sa tam určite vrátim, ale už iba s kartami – zaspomínať a nasať tú atmosféru, ktorú som si tam vytvoril. Aj keď to obdobie bolo ťažké, tá atmosféra bola nezabudnuteľná.
Kamaráti, keď ma videli ísť smerom na lúku, už presne vedeli, kam idem. Pýtali sa len: „Do lesíka?“ A ja som im s čertovským úsmevom len prikyvoval, že áno. Pamätám si, keď som ich tam prvýkrát zobral. Bola to oslava. Neviem, či som mal narodeniny ja, alebo niekto iný, no na tých pár metrov štvorcových sa nás tam natlačilo asi 15 ľudí. Hudba, bonga, alkohol, extázy, cigarety a gril, ktorý sme tam doniesli. Boli sme tam hlava na hlave ako hady, no čuduj sa svete, nikomu to nevadilo. Boli sme tam hodiny, každý sa s každým rozprával, smiali sme sa a bolo to proste brutálne. Niekde na harddisku mám ešte fotky z tohto dňa. Vždy, keď na ne narazím, vyvolajú krásnu nostalgiu. No tie fotky sem pridávať nebudem – nechám si ich len pre seba a pre ľudí, ktorí tam boli, keď si raz budeme chcieť zaspomínať na naše „kariéry“.
Tento život mi zobral veľa zdravia, ale vymenil som ho za niečo oveľa drahšie – za situácie a skúsenosti, na ktoré človek nezabudne nikdy. Ktoré nezažije len tak hocikto. Tento blog píšem preto, aby sa mi po rokoch (keď sa mi podarí ešte tu pár rokov požiť) toto krásne peklo vybavilo do detailov. To peklo, ktoré som volal domov, a tí ľudia, ktorí boli pre mňa rodinou. Možno to znie čudne, ale som na toto obdobie celkom hrdý. Takisto ako som hrdý na svoje telo – čo všetko zvládne a ako vie zhlboka dýchať aj tam, kde nie je kyslík. Bola to škola života, z ktorej sa ťažko dostávalo. Boli dni beznádeje a totálneho chaosu v hlave, keď strácate seba, no zároveň milujete svoje temné ja. Kedy chcete z toho smogu preč, no ste tak hlboko v pekle, že už neviete, ktorý smer je cesta von, lebo cez ten dym nevidíte. Kedy sa opakovane vraciate späť s pocitom: „Radšej budem tu, tu to poznám, tu sa nestratím.“ No niekde v kútiku duše viete že už stratený ste dávno a že musíte odísť, ak chcete nájsť svetlo. Ta časová tieseň, ktorá sa zužuje ako špirála a vytvára vám v hlave každý deň väčšiu a väčšiu paniku.
Keby som tam ostal, dnes už asi tento blog nepíšem. Musel som utiecť zo dňa na deň. Bola to jediná možnosť. Aj keď som prišiel o veľa a tí ľudia mi chýbajú, vždy to budú moji kamaráti. Zostať tam a byt normálny to dokopy nešlo. Maximálne 4 dni triezvy aj to fakt len vtedy keď ste zažili “blízko smrti stav” a šup to znovu osláviť, že ste tak dlho triezvy. 4 dni sa mi podarilo tuším že len raz. Inak to bolo väčšinou deň dva a boli ste späť. Ale vždy som si hovoril, že všetko ma svoj koniec a niekde v kútiku som dúfal, že aj toto peklo raz skončí, no nebol som si istý, či to nebude smrťou.
Dnes už konečne začínam veriť, že som na správnej ceste. Ten čierny smog už vyzerá ako jemná hmla a začínajú ním prenikať prvé paprsky svetla. Vidím, že táto cesta vedie von. Smer je správny. V slúchadlách mi hrá Dani Corbalan a ja si tancujem svoj vlastný, oslobodzujúci tanec. „I am running back,“ spievam si, lebo sa vraciam k sebe. Vraciam sa z miesta, odkiaľ sa nie každému podarí vrátiť živý.
Pozriem sa na papier s výsledkami od doktora. Všetko sa už vrátilo do normálu za tie roky, len LDL 4,20 a pri ňom výkričník. Čistá symbolika. Moje posledné „420“ ako definitívna spomienka na starý život v dyme a tme. To je to posledné, čo mi z tohto pekla zostalo, plus občasné záchvaty paniky, ktoré môj tlak vedia vytlačiť na 170/110, ale to postupne doladíme. Je to posledný podpis toho starého ja, ktoré práve teraz strácam. „I am losing you, I can't get through tears in your eyes,“ šepkám tomu Čertovi do tmy. Vidím mu v očiach slzy, lebo vie, že už ho nepotrebujem. Tie achievementy mi nikto nezoberie – tie hodiny na hrane, tie steny, o ktoré som sa opieral, tá jazda s koksom, čo mala zastaviť čas. Ostanú tam, v hĺbke, ako dôkaz, čo všetko som dokázal prežiť.
Moje biedne VO2max 38 z tej doby je dnes 54 a rastie každým dňom. Moja srdcová variabilita (HRV), ktorá bola na biednych 43, je dnes v priemere 58 a rastie každým dňom, týždňom, mesiacom. Hmla sa rozostupuje. Už žiadne „420“ v krvi, už žiadne maskovanie sa pred svetom. Kráčam hore k svetlu s čistou hlavou a srdcom, ktoré už nemusí biť pod tlakom chémie, ale bije z vlastnej sily. Ten smer je už jasný, pochybnosti sa vytrácajú. Dokonca už dokážem odbehnúť aj polmaraton v čase 1:45h a cítim sa pritom silnejsie, ako som sa citil vtedy pri 200 metrovej chôdzi v tempe slimáka.
Čert ostáva v pekle. Ja bežím k svetlu. A aj keď tá cesta hore bude ešte strmá, viem jedno – už nikdy sa nebudem musieť opierať o steny, aby som nespadol do tmy. Moje vlastné nohy ma teraz nesú rýchlejšie a istejšie, než ma kedy niesla akákoľvek chémia. Aj keď cieľ je jasný, tak radšej sa ešte na záver opravím, lebo ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy. Človek nikdy nevie do čoho sa zapletie, do čoho spadne a aj keď si verím, tak po tejto skúsenosti už radšej nehovorím nič, lebo spoznal som sa v takom svetle v akom sa mi ani nesnívalo, že sa niekedy spoznam. Niekedy jeden deň zmení celý život. Spadnúť sa dá ľahko, no dvihnúť trošku ťažšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Téma drog ma stále fascinuje. Super napísané
Napíš svoj komentár