V tom mizernom, špinavom meste?
Zakopaný poklad pod kostolnou dlažbou,
Nezničiteľná zložka sna,
a v tej dutej rakve na mároch,
všetci sme sa opäť museli stretnúť,
keď vôňa prerušuje pach smrti,
všetci sa tvárime, že sa jej nebojíme,
v tej polohe nad sviečkou,
sa vytratia absolútne všetky sny,
nemám ťa po svojom boku,
nemám ťa okolo seba,
tam kam chodí spať len prach času,
do sveta bez mnohých Mesiacov,
zvrátené tóny čohosi lepkavého,
a potom len trhanie strún,
žiadne dvere, žiadna mriežka,
opäť len sedíme na tvrdej lavici,
akoby si nikdy neexistoval,
mohol som mať ešte nekonečne veľa,
toľko veľa rokov a času,
pretože človek svoj čas počíta,
až bude večne žiť, bude počítať tiež,
osamotený, stratený na kamennom mieste,
v posvätnej kocke kostola
v chladnom mramore času
bol som len malý sen,
zapletený v sieti mnohých pavúkov
farba na nerozoznanie,
keby sa prizrieš, možno zistíš,
že moja vlákna boli jemné,
aby zachytili všetky tvoje sny,
tak krehké,
jedného dňa by som ti ich splnil,
nepovedal by som
láska
milujem ťa,
krásna
na všetko sa dá zabudnúť
V zakalenom oku veľkého jazera,
len prstom môžeš maľovať
zelené smaragdy,
poklady ľudského tela,
všetky sa stratia, všetky zmoknú
a čo urobíš,
čo urobíme,
až roztvoríme nahnevané päste,
rukou mramor nezlomíš,
prázdna truhla,
skrýva poklady života
čo urobíme, čo urobíš
až skončia?
Bol som len škaredý,
zlý a nepríjemný,
nevyrovnaný,
nechcem skutočnosť,
tam všetci naše siete nenávidia,
tam sa nenávidíme sami,
aha.
My nikdy nevzlietneme
pretože nemáme krídla
po tom umrieme,
pretože nás všetci nenávidia
žijeme krátko
len na dve jemné sieťky
ktoré udržia našu spomienku
v horúcom mramore,
na slnku.
Bez nekonečna Mesiacov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár