Vždy som sa chcela dostať k jadru veci. Racionálne a chladne ako kráľovná múdrosti a ľadu. Zaujímali ma „vznikoidné“ otázky, ako som ich od určitého času začala nazývať. Otázky o vzniku sveta, o vzniku človeka, zvierat a o tom, či vôbec existuje niečo, z čoho vzniklo niečo. Ale načo sa znepokojovať? Pár tisíc dní a je po všetkom.
Zdá sa, že mi zostáva už len pár minút.V tejto ľadovej kocke sa nedá žiť. Potrebujem slnko a teplo. To jediné je prirodzené môjmu telu a mojej duši. Ani jedlo nepotrebujem tak, ako tieto dve veci.
A tma - to je najhoršia vec na svete. V tme nielenže nevidím, ja v tme aj nepočujem. Len dýcham. Dýcham zhlboka a ťažko. Cítim. Cítim lezúce tiene po rukách, po tvári a moje vnútro zachvacuje panika.
Najväčší strach má človek vtedy, keď je sám.
A ja som sama. V tejto chladnej kocke ľadu. Už len zopár krát sa nadýchnem a určite prestanem existovať. Keby to bolo také jednoduché ako chemická reakcia, v ktorej sa pevná látka bez predchádzajúceho topenia premení rovno na plyn. Sublimuje.
Takýmto spôsobom by som si teraz priala prestať existovať.
Len sa vypariť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár