Cez deň som sa túlala mestom. Tak trochu.
Rozprávajúc svoje zážitky z leta (a najmä z júna) spolužiačke, ktorú som doteraz tak trochu mala rada a tak trochu občas nie.

Neviem ale čím to je, že sa s ňou rozprávam. Možno tým, že je úprimná a že si to cením. Že aj keď mi občas povie, aká som, alebo ako vyzerám a vôbec ju nemrzí, že ma to môže mrzieť, som k nej milá a myslím to úprimne.

Neviem, či nie som tak trochu pokrytec, keď sa teším, že môžem na skúške sedieť vedľa nej, pretože ona vždy všetko vie. Štve ma, že tvrdí, že sa učí menej ako my, ale pritom má oveľa lepšie výsledky. Tak hej, to ma na nej štve.

Na druhej strane, nemôžem sa na ňu hnevať, keď je taký introvert a ja viem, ako sa taký introvert dokáže cítiť občas sám.

Podľa jej slov, my dve sa stále doťahujeme. Áno, chceme zistiť, ktorá prejaví svoju introvertnosť viac. Dnes sme sedeli na studenej zastávke a čakali na autobus, keď sme si všimli na druhej strane ulice chalana, ktorý po nás stále pozeral. Vyzeral ako stredoškolák.

Tak sme sa rozhovorili o chlapoch. O tom, že v škole sa dá najľahšie zoznámiť a ja som vyrukovala s tým, že keby chcem, mohla by som chodiť so spolužiakom, ktorý síce v podstate nie je mojím spolužiakom, ale viem, že má záujem. Má záujem. Hm. Zatiaľ sa prejavil akurát tak na fb.
A ja nemám rada takých mumákov. "Osloviť niekoho je naozaj ťažké"...

Takú vec zvládam aj ja.

V júni som sa zamilovala, ale nebola som si istá svojimi citmi. Neviem prečo v poslednej dobe myslím na to čoraz viac, keď už ani neviem, ako ten chlapec vyzeral.

Snáď ho tento rok opäť stretnem. V júni.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár