Kolobežím

Svet sa premieta do mlák na chodníku, vytvára to paralelnú realitu a ja mám chuť skočiť do jednej, utopiť sa v oblohe iného sveta, cestovať v čase, cestovať medzi dimenziami, kráčať po zacyklenej planéte a napredovať a cúvať zároveň. Niečo riadi moje roky a kroky, hýbe to mojimi nohami a myšlienkami, vedie ma to a ja viem, že niekde vo mne je zapálený plamienok, možno dobre schovaný, síce občas bez šance odohnať tmu, no je tam. Ľudia sú nádobky svojich plamienkov, stretávajú sa ich pohľady, ich hlasivky, zrážajú sa telami, dušami, občas to bolí, občas to na čas umlčí svetielka, inokedy to prileje olej a blaf! A zrazu je svetlo a to svetlo je viditeľné aj cez hrudný kôš, cez kožu, cez smiechy a cez slzy a o tom to je. 

Svetlo, tma, svetlo, tma, napredovať tam, cúvať sem, svetlom a tmou. 

A bitie srdca diktuje bytie a udáva rytmus, meria čas a čas farbí minulé i budúce spomienky a mení ich skupenstvo. A tak občas padají ako lidi a jabloně v sadě, inokedy dymia ako nesmelé uhlíky alebo tečú ako potok. A niekedy sa ani nezrodia, nie sú, sú nič, ale aj nič je niečo. Aj vietor je nič a predsa fúka. A neraz aj do duší a potom sa človek dusí, dusia sa mu myšolienky v pare, ktorá je tiež nič, no predsa neviditeľne stúpa do oblakov, zapaľuje v nich plamienok a oblaky zapršia. Pršia, vytvárajú mláky na chodníku, v ktorých sa premieta svet. Aj môj vnútorný dušosvet, v ktorom sa strieda svetlo s tmou, dym s parou, ktorá je nič, no predsa neviditeľne stúpa do mojich vnútorných oblakov a sem-tam vo mne prší. A mláky. A plamienok, dym, para, dážď, parazól a zase mláky.

Je to kolobeh.

Je to život.




A ja kolobežím.

 Úvaha

10 1 0 0 3

Komentuj

8 komentov k blogu