Už odmala a potom cez pubertu až po dospelosť a dokonca aj v dospelosti zvykneme mať rôzne priania, či už sú to priania splniteľné, alebo tie, ktoré ostávaju len našimi prianiani počas života a buď sa zmenia, prehĺbia, alebo zaniknú a nahradia ich priania viac reálnejšie, alebo aj znovu menej reálne či nereálne, ktoré tento cyklus opakujú, až kým neprídeme na to, že ich nebude možné dosiahnuť a teda sa ich buď vzdáme, alebo môžeme zažiť takzvanú krízu stredného veku, počas ktorej zistíme, že možno si v našom živote už nestihneme splniť všetky naše želania a že náš čas bol vzácny, no my sme ho premrhali len prianím namiesto toho, aby sme sa snažili pretaviť naše sny v hmatateľnú realitu. Má to ale zmysel?
V tomto zamyslení sa na to pozrieme z rôznych uhlov a možno z neho vyvodíme celkom prekvapivý a poučný záver.
Ak hovoríme o prianí, máme obvykle na mysli nejaké želanie si, pocit potreby, chcenie a vyjadrovanie takéhoto cítenia, alebo aj žičenie. Je to akási potreba, že ja niečo chcem, ja chcem, aby život vyzeral určitým spôsobom, ktorý som ja predurčil , ktorý by bol môjmu vnútru milý a tým pádom by som bol zjednotený so svojim životom nielen navonok, ale aj vnútorne, pocitovo. Tento spôsob nazerania na prianie môže vyznieť sebecky, no máme mnoho nesebeckých spôsobov, kedy slovíčko „ja“ zmeníme v slovíčko my, alebo v slovíčko vy a teda si prajeme, aby život aj ostatným ľuďom okolo nás dožičil splnenie ich túžob a v tomto slovazmysle je to prania viac altruistické. Nemôźeme však zabudnúť na to, že priať si nemusíme len veci, ktoré sú správne a obohacujúce, ale môžeme byť aj takzvane zloprajný a tým pádom sa aj prianie iným môže stať prianím sebeckým, prianím, kedy druhému želám to zlé, bremenné a nedobré, kedy vidím seba ako človeka, ktorý dosiahne svoje prianie nepriamo tým, že poškodí prianiu druhej osoby.
Otázkou ale ostáva, čo s týmto vieme robiť,či vieme s takýmto konaním narábať, zvrátiť ho, alebo či takéto konanie naozaj slúži len na zlo,alebo sa môže v istom zmysle prevrátiť na dobré, keďže dobre vieme, že nič nie je absolútne.
No musíme sa tu pozrieť aj na druhý aspekt, o ktorom tento blog pojednáva a to, či prianie ako také má zmysel a pokiaľ vyvodíme, že teda zmysel má, či je postačujúce a potrebné pre nás ako členov spoločnosti. Myslím, že krátko na úvod sa môžeme zhodnúť na tom, že prianie ako prostriedok na dosiahnutie cieľa pre jednotlivca má zmysel v tom, že vie byť často prvým krokom, ktorý daného jednotlivca poženie odraziť sa od neznáma a teda začať pracovať na jeho naplnený a tým pádom podnecuje k činnosti. No keďže sme si hovorili, že prianie jednotlivcov a prianie spoločnosti môžu byť dve rôzne veci, ktoré dokážu byť protichodné, alebo sa navzájom vylučovať, často prianie jednotlivca môže viesť k zastaveniu rastu, alebo pokroku danej spoločnosti a tým pádom slúži len na sebecké účely, kedy škodí vlastne inému človeku a tým pádom nemôžeme hovoriť o jeho dobrote a hodnotiť ho ako niečo prínosné, napriek tomu ,že prínosné v istom zmysle je.
K záveru tohto blogu by som rada spravila nejaké zhrnutie a to to, že napriek tomu, že sme sa dozvedeli, že s prianiami to občas býva veľmi náročné a je ťažké potvrdiť, alebo vyvrátiť pravdivosť výroku, či si stačí len priať a taktiež, či prianie ako také je vždy správna vec a dokáže posunúť spoločnosť dopredu, vieme o tejto problematike viac diskutovať a spolu prísť možno na optimálnejšie riešenie tejto vážnej situácie.
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
vreskot000
11. 1.januára 2021 19:28
dobrý článok si napísala, máš podobný štýl ako ja. som rád, že niekto uvažuje nad vecami, ktoré sú potrebné a prospešné pre spoločnosť. nech sa ti darí
2
ešte pripomeniem ti jeden môj postreh. dnes v noci som mal vyslovene nočné mory. snívalo sa mi s bývalou frajerkou a plakal som. to si ale nepamätám. ale viem isto že som plakal.... mal som taký pocit... to je niečo, o čom už nikdy nenapíšem článok. ja som si stokrát prial, aby som si "vymazal pamäť...." nestalo sa. to čo raz zažiješ, je koniec proste.... sú veci, ktorým rozumiem aj ja len postupne. hoci v mojich blogoch sa snažím byť optimista, nie vždy to ide.
3
Pekne. Môj názor: keď si zasadiš prianie do svojho podvedomia (keď o ňom rozprávaš, tak aj do cudzieho), klíči a často aj nevedome prispôsobuješ reálne okolnosti, aby si sa k splneniu priania priblížila. Niektorí priania posúvajú každé ráno vesmíru a nechajú na ňom nech sa o to postará. Každopádne podľa mňa práve pre tieto príklady nestačí len prianie samotné. Je to silná premenná ale myslím, že nie kompletná.
4
No a osobne, pokiaľ tým nikomu neublížiš, ako píšeš, treba si ich plniť. Len sa často stáva, že to po vyplnení nestačí.
Napíš svoj komentár