Zhrabol ma za ruku a ťahal ma do mojej izby.
„Tu si sadneš a počkáš, kým ťa nezbalím ja, keďže ty to očividne nevieš!“ zavrčal a sotil ma smerom k posteli. Vytiahol mi zo skrine kvetinkový batoh a z každého druhu oblečenia mi dal dve. Zazipsoval, zhrabol ma za ruku a ťahal ma do verandy. Zrejme budem mať na zápästí modrinu... keby len na zápästí. Pozrela som sa do zrkadla. Červené až purpurové líce, hrča na čele...
„Obuj sa!“ nakázal mi. Uvedomila som si, aká som bezmocná oproti nemu. Keby to tak vedela jeho mama. Aj by sa ho zriekla. Kým sa on obúval, ja som si šnurovala tenisky. Zamkol za mnou a kľúče mi vopchal do batoha. Kráčala som popri ňom bez slova. Plaču som neubránila. To, že mi nevzal tabletky som sa bála spomenúť. Čo keď mi niečo zase urobí?
„Mame ani slovo.“ Zavrčal, keď mi otváral bránku. Iba som prikývla. V tom mi spadol zrak na hodinky. O pol hodinu zapípajú znovu. Tabletky na noc a na pomoc tráveniu.
„A utri si slzy!“ dodal no urobiť som to nestihla. Otvorili sa dvere a s dobráckym úsmevom na mňa pozerala teta Stuartová.
„Beluška, vitaj u nás!“ privítala ma. Rýchlo som sa na ňu usmiala.
„Dobrý deň, ďakujem.“ Vyzula som sa.
„Takže u nás budeš spať? To už bolo dávno, čo si u nás spala naposledy. Ani nevieš aká som rada.“ Hneď ma ťahala do kuchyne „Marek, zanes jej veci do Lenkinej izby.“ Nakázala mu a on ju poslúchol.
„Mama vám volala?“ nenápadne som sa spýtala, keď som sedela v kuchyni.
„Nie. Nevolala.“ Usmiala sa na mňa a dala variť vodu na čaj.
Vedela som to!
„Aha.“ Zamyslene som povedala a snažila sa zakryť strach. Marek mi niečo urobí! Nie so tu z maminej vôle! Som tu z jeho vôle! „Ako sa má Lenka?“ rýchlo som sa spýtala. Lenka, Marekova sestra, žije o tri dediny ďalej. Niekde tam sa vydala a ja som ju videla naposledy pred dvoma rokmi. Bola som jej za družičku...
„Celkom dobre, budem starká.“ Teta Stuartová sa rozžiarila.
„Jéj, tak to som rada.“ Usmiala som sa. Takže Lenka bude mať bábo. Tá sa má... S tetou Stuartovou sme sa rozprávali o receptoch na koláče. Marek sa niekam vyparil. V tom mi zapípali hodinky.
„Budík?“ pobavene sa spýtala a odchlipla si z čaju.
„Nooo, viac-menej. Tabletky si musím dať.“ Priznala som.
„Chceš vodu?“ opýtala sa ma. Nádych, výdych. Idem zahrať scénu. Zalovila som vo vrecku a na tvári som vytvorila zdesený výraz.
„Ja som ich nevzala!“ zdesene som povedala. Aj na tvári tety Stuartovej sa mihol tieň obavy.
„Nemáš ich v batohu?“ opýtala sa.
„nie, nechala som ich v druhom ruksaku, keď som bola preč! Čo budem robiť?“ pýtala som sa.
„choď si pre ne.“ Jednoducho mi odpovedala teta.
Prikývla som a ako tornádo som vošla do verandy, aby som sa obula. Mám šancu dostať sa preč! Od Stuartových som bežala k nám čo najrýchlejšie, aby ma Marek nedobehol. Keď si nedám tabletky na noc, žalúdok sa mi nedvíha. Zle mi je len keď si ich nedám na večer takže nie, nebudem šabliť. Bežala som najrýchlejšie, ako som vládala, a keď som sa dostala konečne k nám, uvedomila som jeden nemilý fakt. Nemám kľúče! DO RITI! Čo teraz, čo teraz? Rozmýšľala som, ako sa dostanem dovnútra. Dielňa! Keď som odchádzala, nechala som si vetrať, lebo som narobila smrad z lepidla! Lenže... ako sa tam dostanem? Rýchlo som sa premiestnila pod okno mojej dielne. Naozaj bolo otvorené. Vbehla som do garáže za domom a vzala dotiaľ rebrík. Bohužiaľ prikrátky rebrík... Nevadí, nejako si poradím. Rozložila som ho a oprela ho o stenu. S mojou výškou som nedočiahla ani po parapetu druhého poschodia. V tom vo mne skrsla spásonosná myšlienka. Cez balkón sa tam predsa dostanem. Zliezla som a rebrík presunula oproti balkónu. Vyliezla som na rebrík a chytila sa zábradlia. Lenže problém: Ak tu rebrík nechám, Marek sa sem dostane rovnakým spôsobom ako ja. Tak som teda horko-ťažko rebrík vytiahla a zložila ho na balkóne. Fajn, čo teraz. Balkónové dvere boli zatvorené a po parapetoch som nemala chuť liezť. Zbadajú ma roboty a bude zle. Už tak mám jeden veľký problém.
-Skús rozbiť sklo- ozvalo sa mi v hlave. Nie, nič rozbíjať nebudem. Navyše by ma to bolelo.
-Zrejme ale nemáš na výber.-
Do kelu! Toto nedám ani keby ako chcem. Ale musím... Kurník, ja chcem byť chalan! Zaťala som hánky a vrazila do okna.
Au, au, au! Črepiny sa s hlasným buchnutím zosypali na zem. Pozrela som sa na krvavú ruku. Mám v tom črepiny... JA V TOM NECHCEM MAŤ ČREPINY! Otvorila som si dvere (pričom som sa parádne dorezala) a vošla dnu. Dvere som zavrela a spustila rolety pre prípad, že by sa sem chcel Marek dostať cez balkón.
-Koza, veď on má tvoje kľúče!- Premkol mnou stres. Zletela som dolu do kuchyne, zhrabla stoličku a utekala do verandy. Poriadne som podprela kľučku, aby sa ňou nedalo hýbať. Z kuchyne som vzala ešte jednu stoličku a podprela ňou dvere, ktorými sa išlo na terasu. Spustila som rolety na všetkých oknách a konečne sa pobrala do kúpeľne vyčistiť si ruku. Dosť to bolelo no mala som taký veľký strach, že som to ani nevnímala. Rozklepaná som si sadla pri stolík a rozmýšľala. Vôbec som nevedela, čo mám urobiť. Nemôžem nikomu zavolať, mobil mám v ruksaku. Čo mám robiť? Od zúfalstva som sa rozplakala. Jediný, kto mi teraz môže pomôcť, je Tedy. Vošla som do svojej izby, vzala macka do náručia a s plačom sa k nemu túlila. V tom som však začula kroky. Roztriasla som sa a potichu macka položila na posteľ. Sprostá koza nezavrela okno na dielni!
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár