„Vypadni z tohto domu!“ zvrieskla som na neho.
„Ale tvoja mama povedala aby,“
„Mňa nezaujíma, či tu máš na mňa počkať, alebo ma niekam zaviesť! Povedala som, aby si odtiaľto odišiel!“ nestrácala som na intenzite hlasu.
„Ale ja,“
„Marek zmizni!“ kričala som a kráčala k nemu, že ho rukami dostrkám až ku dverám.
„Jejha nechaj ma to dopovedať!“ skríkol aj on a postavil sa. Niečo sa mi na ňom nezdalo. Odkiaľ sa tu vzal? A ako si odomkol?
„Čo je teda také dôležité, že tu oxiduješ?!“
„teda, musím uznať, jazyk máš dobre ostrý. Tvoja mama volala tej mojej, že idú na pojednávanie. Máš si zbaliť veci a na noc pôjdeš k nám. Mám sa postarať o to, aby si u nás túto noc bola.“ Vysvetlil mi to. Vedela som, že klame. Moja mama by ma nikdy neposlala spať k Marekovi, vzhľadom na situáciu. Viem, že je najlepšia kamarátka s jeho mamou ale toto by určite neurobila. Dobre, keď bola niekde preč aj s otcom, spávala som u Stuartových ale to som bola ešte malá a mama ma nechcela nechávať samú. Koľko že mi bolo? Päť? Možno šesť?
„Tebe hrablo?!“ vyprskla som na neho „Od kedy tu si?!“
Bola som nahnevaná do nepríčetna. No... Ešte bude na moju mamu takto hovoriť...kretén...
„Ty mi neveríš, však?“
„Uhádol si. Máš päť sekúnd na to, aby si odtiaľto vycúval a spakoval sa preč!“ Toľko adrenalínu som v sebe dlho nemala.
„Daj mi aspoň 3 dôvody, prečo by som ti mal klamať!“ zvýšil hlas aj on a pozeral mi priamo do očí.
„takže za prvé, je mi sedemnásť nie šesť, viem sa o seba postarať.“ Na prstoch som ukázala jednotku.
„Vážne? Veď si nevieš spraviť ani polievku.“ Sarkasticky povedal. Ruka vyletela sama a podľa plánu mala pristáť na jeho líci no jeho reflexy boli rýchlejšie a ruku mi chytil a silno stisol. „Skús to ešte raz, a jednu dostaneš.“ Zaiskrilo sa mu v očiach, keď to povedal.
-Výborne Isabela... Možno keď ti jednu strelí si konečne uvedomíš, prečo ho už nesmieš ľúbiť-
„za druhé, moja mama vie, ako to je medzi nami, takže pochybujem, že by spravila také citové zverstvo, ako poslať ma SPAŤ k vám!“ potriasla som rukou v snahe vyslobodiť si ju z jeho zovretia. Neúspešne.
„Len pokračuj, začína to byť zaujímavé.“ Ironicky povedal.
„Moja mama mi verí a vie, že keď som doma ja, nič sa nestane.“ Syčala som cez stisnuté zuby.
„Tichá voda brehy myje.“ Odsekol mi.
„No nehovor.“ Zagúľala som očami.
„Očividne ti tvoja mama neverí natoľko, aby ťa nechala samú doma. Miesto toho obvolá celú dedinu, aby si mala zabezpečenú stravu a nocľah!“ posmešne povedal.
Debil! Vychcaný debil!
„Povedz ešte jedno krivé slovo na moju mamu a prisahám ti, teraz ako tu som, že ostaneš na vozíku!“ snažila som sa to povedať výhražne no Marek udrel na citlivú strunu. O mojej mame takto hovoriť nebude!
„No povedzme si, ale úprimne, kedy ťa nechala doma naposledy samú?“
Zrýchlil sa mi tep a začala som mať obavy, preto som ostala ticho rozmýšľajúc nad odpoveďou „Nenechala ťa doma samú! Nikdy! Aj prácu si zobrala domov, aby ťa mala stále pod dohľadom, lebo sa správaš ako krava! Rozmaznaná, arogantná koza, ktorá nevie čo chce, nevie čo zo sebou a myslí si, že celý svet sa krúti iba okolo nej!“
Marek mi uštedril úder pod pás. Tak toto som nečakala. Nie od neho. Uvoľnila som napäté svaly v celom tele a zhlboka dýchala. V tom mi zapípali hodinky. Tabletky!
„Čas na domáce úlohy?“ zasmial sa.
„Sklapni a pusť ma.“ Zamrmlala som.
„Pustím ťa iba s ruksakom tvojich vecí na pleciach. Inak zabudni!“
„Do prdele pusti ma!“ skríkla som a začala so sebou mykať a šklbať. Avšak Marek je chalan, a dosť silný chalan. Nepustil ma. Fajn, udriem na citlivé miesto.
Všetku energiu som nahromadila do nohy, pretože som cítila v kostiach, že ak si tabletky nedám, skončím sklonená nad záchodovou misou. Kopla som mu do rozkroku. Marek zaaukal ,skrčil sa od bolesti a zovretie uvoľnil. Otočila som sa, že mu ujdem a tabletky si dám v kúpeľni, keďže to musím nejako zapiť, no Marek ma chytil za vrkoč. ON ma CHYTIL za MOJE VLASY!
„To si nemala!“ skríkol po mne, keď ma pomocou vlastných vlasov otočil k nemu. Potiahol ma za vlasy dohora, až som ostala stáť na špičkách. Prečo sa správa ako... zviera? Čo s ním Margita robí? V tom som zacítila, ako začal žalúdok robiť saltá.
„Prosím ťa, pusť ma.“ Piskla som a v očiach sa mi začali tvoriť slzy. Či od bolesti alebo od ľútosti, neviem.
„Ona prosí!“ ironicky sa zasmial.
„Je mi zle.“ Povedala som viac menej šepky.
„Aj mne! Ale z teba!“ syčal na mňa.
„Ale ja to myslím vážne.“ Nešťastne som vzlykla.
„Aha, Isabelka sa nám rozplakala.“
K takému magorovi ja spať nepôjdem. To sa radšej vyspím v šachte. Pustila som si jednou rukou vlasy a zakryla si ústa. Zistil, že nežartujem, keď som chorobne zbledla a za vlasy ma dotiahol na záchod. V zlomku tej sekundy som mala vypláchnutý žalúdok.
„Uhni mi.“ Zamrmlala som, keď som ho nemala ako obísť. Stál vo dverách a sledoval ma.
„Načo?“ arogantne sa spýtal.
„Chcem si ísť vypláchnuť ústa, na to!“
Konečne sa uhol. V kúpeľni som strávila asi dve minúty. Musela som si dať predsa tabletky.
„ťahaj sa zbaliť!“ zavrčal.
„Nejdem.“ Ani som sa na neho nepozrela.
„Isabela, neser ma! Okamžite sa pakuj zbaliť!“ nakázal mi. Začala som sa báť. Dobre, prehnala som to aj ja ale... Kto to kedy videl, aby chalan takto robil dievčati zle? Dobre, kopla som ho do rozkroku ale... Fyzická bolesť je nič oproti psychickej.
„Si snáď môj otec, že ťa mám poslúchať?“ trúfla som si na otázku. Marek na mňa škaredo zazrel a podišiel ku mne bližšie.
„Urobíš, čo som ti povedal!“ nahnevane vrčal.
„Nepôjdem k vám!“ smelo som mu odpovedala a hľadela mu odvážne do očí. Marek napol svaly a v tom som ucítila štipľavú bolesť na ľavom líci.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár