„Rozmýšľam, čo sa ťa spýtam.“ Povedal.
„Nemusíš sa ma nič pýtať. Povedz niečo o sebe.“ Navrhla som. Opatrne som cupkala a hľadala lavičku. Keď som ju v priebehu chvíľky našla, ľahla som si na ňu. Dúfam, že tam už tá lienka nie je.
„A čo by si chcela vedieť?“ opýtal sa a postavil sa niekde pri mňa.
„Hm, koľko meriaš?“ vybehlo zo mňa. Nad nejakou hlbokou otázkou musím ešte porozmýšľať.
„188.“
„KOĽKO?!“ neverila som. Nezdalo sa mi, že by bol až taký vysoký.
„188.“ So smiechom mi zopakoval.
„Aha.“ Zarazene som povedala „ďalšia otázka: Aká je tvoja obľúbená,“
„Farba?“ skočil mi do rečí.
„Ehm, nie, farby neskôr. Myslela som spomienku.“ Tadá! Hlboká otázka na svete!
„Spom... Čo ti to napadlo?“ v jeho hlase som registrovala výčitku.
„Je to niečo, čo chcem vedieť.“ Mykla som plecami a čakala na odpoveď.
„Asi... Fúha... Je to spomienka so starkou,“ jeho starká už nežije „Ako sme spolu varili džem.“ Úsmev v jeho hlase vyčaril úsmev aj na mojej tvári.
„Musí byť krásna. Tá spomienka...“ potichu som povedala, predstavujúc si malého Danka a nejakú rozprávkovú babičku.
„A čo tvoja?“ vytrhol ma z úvah.
„Čo moja? Starká?“ nechápala som.
„Nie, spomienka.“ Opäť sa usmial. Škoda, že to nevidím.
Nemusela som dlho rozmýšľať.
„Vianoce.“ To slovíčko mi v hlave vytvorilo obrazce.
-„Hí, niekto neuvidí zlaté prasiatko.“ Podpichol ma Marek, keď som si do úst napchala salónku.
„Žuaté pašiatko?“ opýtala som sa spätne.
„Nesmieš celý večer ani deň papať, inak ho neuvidíš. Ja som celý deň nejedol!“ pyšne vyhlásil.
„nechaj ju, len nech si dá, veď je ako špáratko. Ale potom musíš spapať celú večeru.“ Pohrozila mi vareškou z kuchyne mamina.
„Synkooo, poď mi pomôôôcť!“ kričal tatino. O chvíľu sa obaja zjavili aj so stromčekom.
Mamina nás pošle sa prezliecť. Marek vytiahne modré šatôčky a vyzlieka mi pančušky a tielko.
„Môžem potom obliecť aj ja teba?“ na trojročné dieťa som mala divné otázky.
„Nedočiahneš.“ Odpovie.
„Dočiahnem! Kukaj!“ vrhnem sa na neho z postele. Marek sa rozosmeje a pošteklí ma.-
Boli to tie najkrajšie Vianoce a ako jediné, ktoré si pamätám celkom triezvo. Kiežby boli ešte raz. Stačilo by mi 15 minút z toho dňa, len aby sme boli spolu ako rodina. Aby ma Marek ako veľký bráško pošteklil.
„Heeej, slečna, čo sa deje?“ A už som opäť tá 14-ročná slepá trúba. Za to, že ma Dano vytrhol z detských čias by som ho najradšej uškrtila.
„Nič.“ Odpovedala som.
„zvyčajne pri „Nič“ roníš slzy?“ To mala byť výčitka???
„Nie.“ Monotónne som odpovedala. Tou iróniou v otázke si u mňa zgumoval všetky získané sympatie. Zotrela som slzy a posadila sa. Rodina je pre mňa citlivá téma ale štve ma, že som sa rozhučala pred Danom. V tom som ucítila tlak na lavičke- sadol si pri mňa. Jeho ruka spočinula na mojom pleci.
„Nechaj ma.“ Šepla som.
„Chýbajú ti, však?“ trochu ma stisol.
Hlúpa otázka...
„Vrátime sa?“ ďalej sa pýtal.
„Nie.“ Stroho som odpovedala. Musím prestať plakať, lenže nie je tu môj macko, ktorý by ma nechal vyplakať sa...
-Upokoj sa ty koza, hádam nebudeš rumázgať pred Danom!-
Spomienka na Vianoce sa obnovila a ja som sa rozvzlykala. Danov pohľadom som cítila na pravom líci.
„Nepozeraj sa tak na mňa.“ Vyčítavo som povedala. Ruka z mojich pliec zmizla.
„Ako vieš, že,“
„Viem to.“ Umlčala som ho.
„Nemusíš byť ku každému taká... Neprístupná.“ Zamrmlal no počula som ho.
„Ku každému?“ podráždene som sa opýtala. Začínajú sa ma zmocňovať depresie... Do riti! Ja predsa nie som človek depkujúci!
„Ku mne, k tvojej mame, k našim.. K všetkým.“ Nechápavo hovoril.
„O čom to hovoríš?“ Neviem, o čo sa snaží.
„ide o to, že si dosť náladová.“
„A ty nie?“
„Aj ja ale nie až takto.“
„No a?“
„Prečo? Prečo si taká?“
TO MYSLÍ VÁŽNE?
„Lebo... Do kelu a načo ti to hovorím?“ spýtala som sa samej seba.
„Lebo to chcem vedieť.“ Odvetil.
„Komplexy.“
Prečo mu to hovorím?- kládla som si v duchu.
„Komplexy?“ nechápavo sa opýtal.
„Vieš čo to je, nie?“ ironicky som sa spýtala.
„Viem, ale zaujímalo by ma, aké komplexy.“
„Nemusíš mi robiť psychológa.“ Hundrala som.
„Nie psychológa. Len viem, aké to je, keď musíš isté veci dusiť v sebe.“
„Ja v sebe nič nedusím.“ Bránila som sa.
„Komu si sa naposledy žalovala?“
„Tedymu, včera večer.“ Hrdo som oznámila.
„Ale predpokladám, že ten tvoj Tedy ťa k tomu nevyzval a,“
„Stačí!“
„vidíš! Už to kypí.“
„Nič nekypí! Čo vlastne čakáš? Že ti tu teraz vylejem srdce len preto, že doma ma nikto nevypočuje?“ očervenela som od hnevu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
co sa jej tak moc vtieral
Napíš svoj komentár