Birdz ma chce naštvať, nechce zverejniť celý článok...Iba tento pidikúsoček... Asi znamenie No ale, keďže mám odhodlanie... Dáme to na pár pokusov
No, takže...Kde bolo tam bolo, kdesi pri Trenčíne si žila slečna, ktorá mala hlavu natoľko v oblakoch, že jej nestačilo knihy iba čítať, chcela sama začať tvoriť. Nakoniec sa odhodlala a pár svojich výtvorov zavesila na net. A kde sa vzal, tu sa vzal, napísal jej jeden birdzáčik. Písali si, písali... Boli celkom kamaráti, delili sa o zážitky... jednoducho boli tu jeden pre druhého. Obaja mali 15 rôčkov, on bol od nej o kúsok starší, no rozumeli si, napriek vedeckému dôkazu, že zástupci mužského pohlavia dozrievajú o dva roky pomalšie. Písali si asi tri roky. Za tie tri roky sa toho stalo dosť, dokonca došlo aj k miernej... Odluke týchto dvoch. No potom prišlo leto, on, odhodlaný 18-ročný chalan sa rozhodol, že tú 17-ročnú slečnu zavolá von. A tak sa dohodli, že kde a o koľkej. Hrkal sa za ňou dobrých 5 hodín, lebo jeden aj druhý bývali na rôznych koncoch sveta... Dopadlo to viac než dobre.
Čo na mňa spravilo neskutočný dojem bola gerbera. Žltá gerbera. To, že si pamätal, že to je môj obľúbený kvietok a doniesol mi ho. Žiadna gýčová ruža (Nič proti ružiam, ruže sú fajn ale...Ale.) Netuším kde po ceste natrafil na kvetinárstvo ale našiel spôsob, ako mi spraviť radosť.
Mala som trochu stres. Teda, trochu taký väčší. Rodičia ma odmalička strašili tým, že ak sa budem moc baviť s cudzími ľuďmi, ujo úchyl ma unesie a nevráti. No toto nebol ujo úchyl. Bol to chalan, s brčkavou hrivou na hlave, hnedými očami, silnými rukami,... No, neklamme si, bolo na čo pozerať. Stretli sme sa potom zas, o pár týždňov neskôr, v Banskej Bystrici na radvanskom jarmoku. Hrkal sa za mnou 4 hodiny, aby mohol byť so mnou 4 hodiny a potom sa hrkal domov 6 hodín, lebo na koľajnice padol strom. Fasa výlet ale stál za to. To sa vo mne nejako pohli ľady ale nadišla otázka... Ako môžeme byť spolu, keď sme od seba vzdušnou čiarou 100 kilometrov? Na jednoduchú otázku, jednoduchšia odpoveď: Jak nič.
Každý, komu som v tom čase povedala, že sa mi páči tento chalanisko, ale že sme od seba ďaleko, mi povedal, že vzťahy na diaľku nikdy dlho nevydržia. Že ho nebudem poznať v bežných situáciách, nebudem vedieť, ako sa chová medzi kamarátmi. Že nás tá diaľka zničí, on si tam nájde inú lebo jeho mesto je ako more plné rýb. Že to nevydržíme, lebo sme mladí a chceme sa baviť, skúšať nové veci... Nie cestovať jeden za druhým pol dňa. Že správy nikdy nenahradia fyzický kontakt... Jednoducho že vzťah na diaľku= sele zle. Lenže čo spravia dvaja tvrdohlaví a zaľúbení? No samozrejme, že nikoho nepočúvnu a spravia si podľa seba.
Bol neskutočný luxus, keď sme sa videli dvakrát do mesiaca. On chodil do školy, ja tiež, mimo to som mala tisíc osem iných aktivít, ktoré si vyžadovali moju pozornosť a čas. No on to aj napriek tomu toleroval, netlačil na mňa a nechal ma plniť si sny.
Možno sme práve výnimky potvrdzujúce pravidlo. Pretože už to budú dva roky, čo nám to klape. Je to síce dosť hektická sínusoida, pretože niektoré situácie, ktoré by sa dali vyriešiť silným objatím... Treba vyriešiť s telefónom v ruke, lebo inak to nejde. Výhodou vzťahu na diaľku je tá dôvera a vernosť.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
sianagirl245
9. 12.decembra 2020 15:15
Bože dievča..rozplakala si ma jednou vetou v tomto blogu a ja som sa vzápätí začala cez slzy smiať sama na sebe aký som slabý kus ja ťa asi milujem
2
dopadlo to viac než dobře - pod tím si představuju, že už nikdy víc nepřišel a žil sám šťastně až do smrti.
Napíš svoj komentár