„Budeš tu sále?" opýta sa ho dúfajúc, že zachrípnutý hlas odpovie nie.
Nikto však nepovie nič a melancholické hlučné prázdno sa ozýva okolo nich.
Je to chabé.
Rozhovor ktorý nemá zmysel sa čoraz viac zamotáva.
Slová umocneného ticha sa nenávistne prekrikujú a hádajú. Myšlienky v hlave sa ukladajú do starého zaprášeného leporela a cítia že sú nezmyselné lebo ich už nemá kto čítať.
Osamelosť.
Niekto nevie o čom to všetko je a netuší že je tu niečo čo bude treba vysvetľovať. Spovedá sa sebe a obzerá sa.
Cíti sa inak.
Je to také aké to nikdy nebolo aj keď stále sa to k tomu priamo či nepriamo potichu a malými nebadanými krokmi zaslepeného ja približovalo.
Všetko je neskutočne nenávratné. Nevedno že to je dôležité sa všetko zahmlelo a žilo v prašnej bubline.
Odvtedy rástli tie zástupy omylných spovedí a zamýšľaní sa nad chvejúcimi sa zajtrajškami.
Tými očami boli okoloidúci bezfarebné špendlíky, ktoré sa netušiac a čom to je snažili prepichnúť mydlové okamihy z ktorých sa prirodzene aj nasilu stávali bubliny. Alebo inými slovami neslovné pohľady rokmi prezerajúce si albumy a z nich vyplývajúce minulé činy.
A z činov sa razom stali iba nemé a nedôveryhodné posedávania pod svetlom z lámp.
Jedno z tých posedávaní je aj toto s ktorým sa paralelne odohráva aj tento rozhovor.
Nezmyselný, plynúci ticho, zrodený z ticha.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár