Udrel som ťa, ale to bolo z lásky.

Aký môže byť len ľudský egoizmus zákerný, chorý. Nikdy som vlastne nechápal, čo si odo mňa chcela. Dával som ti voľnosť, po ktorej si tak túžila. Celú noc som prebdel a čakal, kedy sa mi vrátíš. Trápil som sa, keď si nezdvýhala telfón. A keď si sa mi vrátila zlomená, sklamaná privinul som si ťa k sebe a hladil tvoje vlásky. V tej chvíli, keď mi zaspávaš v náručí, ani netušíš, ako by som rád vedel, či si naďalej moja. Či som to ja, o kom sa ti zdá v tvojich snoch...
Nechcel som ti ukazovať moje trápenie, ktoré si vyvolávla svojou ľahostajnosťou. Na jednej strane si prosila o záujem a na druhej si utekala.
Vedela si, že takto to ďalej funfovať nemôže. Nemôžeš sa kumne takto správať. Každé ráno ťa strácam a večer ťa zas objavujem. Odozdávaš sa mi z úsmevom, s pokorou. Neverím však, že si v skutočnosti tu. Ty, ktorá je každý deň inou. Teraz som schoval klúče tak isto, ako si to spraila s kľúčom od mojho srdca. Najprv si sa trucovite usmievala, potom si prosila, moja odpoveď bola však tá istá. Dnes nie, moja malá paní, dnes ťa nepustím.
Tvar sa ti zamračila a tvoje ústa už nerozprávali tak krásne, ako pretým. Zúrila si , nadávala si a ja som nechápal. Čo môže byť dôležitejšie ako ja, ako byť so mnou. Potom som to pochopil, už dávno nie sme my, už je to len ja a ty alebo ty a on?
Stála si mi tvárou v tvár a smiala si sa mi.
Ruky som mal zaťate, zúfalosť pretínala hnev, až kým som sa nezachoval ako zbabelec a neudrel ťa. V šoku si sa nevládala ani pohnúť a mňa to bolelo stokrát viac ...ale od vtedy som ťa už nikdy nepustil. Zostala si pri mne, lebo môj egoizmus, moja láska prekvitla do násilnosti a tvoj strach ti už nedovolil, aby si utekala, aby si ma opúšťala...
...teraz zostaneš navždy pri mne...aby si vedela ako chutí bolesť, ako chutí strach ...

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu