Prisli horsie dni.

Snazim sa otvorit usta a spustit prud slov.

Snat ten obrovsky balvan, ktory mi lezi na hrudi a taha ma dole. 

Nejde to.

Pozeram na pismena a aspon cez ne tuzim dat von to, co mi viri v hlave.

V nej je to vsetko jasne... 

"Je mi to a to a to, trapi ma to a to, pomoze mi to a to. Citim sa takto. Ospravedlnujem sa Ti, ze som sa takto spravala. Nie som to ja. Pomoz mi, prosim."

Miesto toho dokazem dat obcas von len zlomok, aj to neurcity. 

Vacsinou ale ani to nie a tak som ticho. A to ticho ma zoziera.

Ponara ma do este vacsej osamelosti a temnoty. 

Vynara sa mi pred ocami nemocnicna cedulka s napisom "Ticho lieci". 

Toto ticho ale uz davno nie je liecive.

To, co tu pisem ma stoji vela energie, ktorej momentalne vela nemam. 

Musi to ist ale von, aby sa ta tazoba stala lahsou, znesitelnejsou.

Zrejme cakam na to, az mi padne pred nohy niekto, kto mi poda ruku a vytiahne nahor.

Ale ako sa predo mna moze niekto postavit a priblizit sa ku mne, ked som zavreta a nedokazem vyjst z izby, z vlastneho tiena, spoza steny, ktoru som si v sebe na obranu vystavala?

V tieto dni tapam a dusim sa vo vzduchoprazdne a snazim sa prezit.

Ale asi to je dobre, kym sa este snazim...






 Blog
Komentuj
 fotka
tequila  24. 4. 2021 23:55
topkouc.sk/
 
 fotka
johnysheek  29. 4. 2021 10:29
tiež hútam.. ako
Napíš svoj komentár