Ostrakizmus

Autor blogu: Xan, 9. október 2012

Už ako malý som bol iný. Iný ako ostatní. Pozerali sa na mňa zvrchu. Zvrchu, ako keby som bol pre nich odpad. Zvrchu, pretože oni boli viac. Nemal som medzi nimi miesto. Nepatril som k nim.

Všetko to začalo mojím vlastným pričinením. Nezapadol som, pretože som sa ani nesnažil, veď načo aj. Všetky deti v škôlke sa hrali v pieskovisku alebo sa hojdali na hojdačkách, lozili po preliezkach, len ja som sedával na schodoch; sám. Aj pani učiteľka sa ma pýtala: "Prečo sa nejdeš hrať s inými deťmi?" Väčšinou som neodpovedal nič alebo som povedal, že preto, lebo sa nemám s kým hrať, pretože stále dobiedzala. Hrali samé hlúpe hry, ktoré mňa nebavili.
Spočiatku som sa cítil hoc osamelý, stále ma obklopoval môj vlastný svet a moja droga, fantázia. Neskôr - asi na strednej škole - som si na samotu už vlastne aj zvykol a vyhovuje mi doteraz. Beriem ju už ako pozitívnu vlastnosť i keď mnohí ľudia pri tomto výroku pozdvihnú pravé alebo ľavé obočie, alebo obe naraz. Separácia je to, čo mi stále odznieva v hlave. Nikto si ma nevšímal a bolo mi dobre. A je mi dobre? Ale ako to u detí býva, zvaní malí inkvizítori, začali sa o mňa, časom, zaujímať. Netrvalo to dlho. Raz prišiel Jožko, potom zasa Zuzka a vypytovali sa. Šli mi na nervy. Zlaté časy.

Potom pokročila doba, základná škola a nový kolektív. Poobzeral som sa okolo seba, zhodnotil svojich nových rovesníkov, s ktorými som bol uzatvorený v obdĺžnikovitých miestnostiach deň čo deň, dlhé hodiny v smrade typickom pre masové zariadenia. Ten puch, ó, na ten nezabudnem. Lenže reputácia je silná pani a moji noví kamaráti sa rázom dozvedeli, čo a ako so mnou je. Zuzka bola síce iná trieda, ale s Jožkom som chodil od prvého ročníka až po ôsmy spolu. A práve Jožko, ktorého som sotil v škôlke na zem, lebo mi nedal pokoj a stále do mňa búral svojou tatrovkou o moju nohu, bol mojím feudálnym diktátorom po celý čas.

Niekedy ma fascinuje, ako dlho dokáže jedinec zotrvať vo svojej tvrdohlavej nenávisti. Osem rokov. Keď si na to spätne spomeniem, jedno sotenie, ktoré mi zmenilo život na tak dlho. Niekedy by sme chceli vrátiť veci späť, ale je horšie, ak si to stále nahovárame: "Prečo?" A spätne premietame v hlave; nedá sa. A trápim sa. A padám. Jožo vyrástol, podával si ma spolu s Lukášom a Robom, to boli jeho dvaja verní poskokovia, pretože - i keď, to by nikdy nepriznal - Joža samotného by som stále "vedel sotiť." Holt, traja na jedného je iná turecká káva s kvalitnejším spodkom. Ak si raz okúsite jej dno, nikdy na tu trpkú chuť nezabudnete. Ostane vám v ústach aj keď si poriadne vyčistíte zuby.

Ani ja nezabudnem ako to začalo. Pamätám si len jeden okamih, keď mám hlavu v pisoári, Robo mi ju pridržiava, lebo neviem prečo, ale chcelo sa mi ju vytiahnuť intuitívne von a Jožo s Lukášom zatiaľ vykonávajú potrebu, pričom im v tom moja hlava bráni. Ten puch. Stále ho mám v/na hlave. Síce možno nechutný zážitok, ale vtedy som bol jedným "z nich." Vedel som, že na mňa aspoň takto myslia. Divné, viem. Ale skvelý pocit. A potom to začalo:
Riaditeľ. Pokarhanie. Takmer vylúčenie. Bitka. Keď prišiel Jozef na ďalší deň do školy s tým, že mal ešte stále modriny od otca, potom, ako sa dozvedel o operácii Toaleta, chalani si ma prestali všímať. Úplne. Jožo má asi poriadny strach a rešpekt z otcovej strany, lebo neviem čo všetko mu nakázal, ale zabralo to. I keď nie práve tak, ako by som si prial. Ale to som ešte vtedy nevedel.

Prešlo pár týždňov a cítil som sa znova ako v škôlke s jedným malým rozdielom. V škôlke boli všetci blbí a ja nie, preto som bol radšej sám, lenže teraz, teraz som chcel chodievať hrávať futbal ako hrávali všetci po škole na ihrisku. Nik ma nechcel. Jožo všetkým povedal, že som na nich nažaloval pani učiteľke a kto by sa so mnou dal do reči, vraj vyfasuje. Ale, do frasa, čo som mal robiť, keď som prišiel s omočenou hlavou na hodinu a pýtala sa ma, čo sa stalo. Že som spadol na záchode mi neverila. Nikdy som nevedel klamať. Moja chyba. Pri interogácii sa poddá každý, je to len otázka času. Moja chyba. Znova.

Ako dieťa som bol iný. Iný ako ostatní. Už sa na mňa ani len nepozerali. Ako keby som bol pre nich vzduch. Vzduch, pretože oni boli spolu a ja som sám povieval naokolo. Nemal som medzi nimi miesto. Nepatril som k nim.

Týždne plynuli, utrpenie narastalo. Dospieval som. Človek vraj dospieva rýchlejšie pod zhlukom negatívnych príhod. A tak som dospel veľmi rýchlo. Sám, v ústraní, len so svojimi kresbami a ranami. Na duši. Na papieri.

Najhoršie bolo, že všetci boli skvelí herci. Ignorovali ma pod dozorom. Jožo bol dokonalý koordinátor. Na hodinách by ste nič nespozorovali, veď ja som bol poslušný žiak, ktorý sedí a nevyrušuje. Keď som niečo povedal, nik na to nereagoval. Ak sa ma učiteľka niečo opýtala a potom ďalšieho aj keď zopakoval moju odpoveď, jediné, čo pani učiteľka povedala bolo: "Nedávaš pozor? Veď to pred chvíľou povedal..." Áno, ty debil, ja som to povedal, ale ty si ma ani len nepočul. Ty si ma nechcel počuť. Počul si ma?!
Ale nechcem obviňovať pani učiteľku, nemala na to ako prísť. Cez prestávky v triede nebola a keď párkrát ktosi čosi nabonzoval, dostal nakladačku od Joža, potom sa už všetci báli. Nikto nič. Veď čo nás po jednom lúzerovi. Nech si tam hnije. Každý kladie vlastné blaho pred blaho toho druhého, svojím zapríčinením sme vlastne všetci sebci. Najmä pokiaľ ide o fyzické hrozby.
Prečo som to nešiel povedať ja sám? Ani neviem. Som zbabelec, asi preto. Nemal som odvahu. Vravel som si, že by mi aj tak nik neveril. A že je to vlastne zbytočné. Mohol som si za to sám, tak teraz musím pykať.

Prešiel rok. Človek si zvykne na všetko. Zvykol som si. Nemám kamarátov, nemám priateľov, nemám nikoho. Otec je stále v robote, mama zomrela, keď som sa narodil. Tá by ma asi jediná pochopila. Tá jediná by vedela. Tá jediná by vycítila, čo sa stalo. Ale niekto sa vie narodiť, niekto ako ja nie. Smola. A tak si kreslím, niekedy aj vlastnými nechtami do zeme. Do betónu. Fyzická, sebecká bolesť. Je schopná predčiť tú psychickú. A tak si pomáhame. Moje nechty za dušu. Moja krv za spásu. Aspoň takto zabúdam. Trasiem sa od bolesti, ale trasiem sa šťastím. Moja droga. Základ je robiť to tak, aby si nikto nič nevšimol. Ešte by mi to potom zakázali a ja by som sa zbláznil. A čo potom? Kto mi pomôže, ak nie ja sám sebe? Nemám nikoho. Vystačím si sám.

Ako pubescent som bol iný. Iný ako ostatní. Silný. Už nepotrebujem, aby sa na mňa pozerali. Chcem byť pre nich vzduch. Vzduch, pretože oni sú spolu a ja som sám. Mám svoje miesto. Nepatrím k nim.

Stredná škola. Separujem sa. Sám, dobrovoľne. Nechcem žiadnych Jozefov, chcem mať kľud. Rozmýšľam, čo ďalej so životom. Na nič som neprišiel. Ak človek nemá motiváciu zotrvať, načo sa potom snažiť. Zhoršil sa mi priemer, takmer ma vyhodili. Som agresívny, nervózny, nesvoj. Bol som vlastne niekedy svoj? Patrím Jozefovi. Som otrokom. Vazal, ktorý platí daň z neúrodnej pôdy.
Týždne plynuli, utrpenie narastalo. Už som dávno dospel, tak prečo? Trápim sa. A padám. Tentokrát nie len obrazne. Prebral som sa v nemocnici. Môj skok do vody pravdepodobne nevyšiel... Prečo sa musí všetko v mojom živote posrať? To zas bude otázok...

A vtedy prišla. Prišla ona. Volá sa Anežka. Zvláštne meno. Je jediná komu som ukázal svoje ruky, rany a rituály. Delím sa s ňou o všetko. Pomáha mi. Aj môj psychiater schvaľuje, že som sa s ňou dal dokopy. Odkedy som prešiel operáciou Potápač, musím k nemu pravidelne chodiť. Beriem aj nejaké lieky, ale tie mi prd pomáhajú, avšak, na vykázanie progresu a nejakej činnosti, je veľmi potrebné, aby mi čosi predpísali. Som malátna mátoha. Pokyvkávam; sem a tam. Prestal som sa rezať, lebo na to už nemám síl. Radšej sa rozprávam s Anežkou. Tá jediná ma počúva a rozumie mi. Asi ju milujem.
Prešiel rok a povedal som jej to. Keď sa to dozvedeli rodičia, zakázali sa jej stretávať s takým divným indivíduom, aspoň tak som počul. Zasa som sám a uvažujem či nevysadiť lieky, aby som sa mohol vyštverať znova niekam vysoko.

Len ja a nik iný. Odsúdený na doživotie. Zvyknem si. Zvykol som si. Prečo by to teraz malo byť inak. Prestal som chodiť k psychiatrovi, akonáhle som dovŕšil osemnásť a mohol sa tak sám rozhodnúť, vraj slobodne. Trocha ma ten výraz aj pobavil. Moja droga ma láka. Druhýkrát sa to už musí podariť.

Som iný. Som iný ako ostatní. Všetci vravia, že som divný. Neuvedomili si však, že za to môžu práve oni - všetci.

Páči sa ti článok?





Komenty k článku
Ostrakizmus


Xenomorph
xenomorph, 24 ročný chalan, -, 10. október 2012

Vacsinu strasnych ludi tvori strasna spolocnost.

1 Zareaguj!

Pridaj svoj koment

Logni sa a komentuj
  • Nick:
  • Heslo:

Ty ešte nie si na BIRDZ?
Regni si nové konto a nájdi si friendov.
BIRDZ je total zadara!   Registrácia



 
Birdzová roleta chráni fotky, blogy a písance pred pohľadmi okoloidúcich.
TOPlist