Počujem zvuk, počujem ho v ozvene,
ten pocit, ktorý vychádza z neho poznám už po mene.
Nie je to len zvuk, je v nom aj hlas,
z vreca vyťahujem posledný klas.

Čije vrece, koho úroda, to žiadna bytosť, to sama príroda.
V tom opäť pridal sa hlas a dalšie tóny,
v diaľke už skleslosť stava svoje tróny.

Útok na ľudí, útok na ich srdcia, na kopci už hladné vlky
s ozvenou vrčia. Vyjesť všetku krásu, vyjesť to krásne
čo tam zostalo, tak veľmi som si želal, aby to prestalo.

Po čase všetko vracia sa do normálu, vidiny ustupujú,
pozitívne pocity nastupujú. Z rádia počujem ako pravda bolí,
ach to tie časy boli, kedy ešte všetci dospeli ako malé deti boli.
Všetko vracia sa, aj to zlo zapletá sa medzi prsty,
ach môj bože prečo su tí ľudia dnešnej doby takí sprostí.

Je ich stále viac, chtiac aj keď občas nechtiac na oblohe
napriek tomu noc za nocou svieti mesiac.

Nezaoberajúc sa už okolím
svoje možnosti napriek všetkému pokorím.

Výfič:
Aj tak všetko podstatné medzi rečou stojí na pokore,
idem si ja radšej zapnúť Human Nature.