Poznáte ten pocit, keď ako zvyčajne sa každý deň niečo pokazí? Ja verím že áno či sa jedná o školu, o prácu, o rodinu, partnera, mobil alebo sa šmyknete na šupe z banána to je jedno ale stále to niečo musí byť...neexistuje aby bol jeden pokojný deň, aby si človek povedal hmmm pohoda.

V ten večer keď si idete ľahnúť, samozrejme ešte vás to fajne vytrápi v posteli, niekto sa stiahne do kúta, niekto vrieska, niekto plače a niekto len tak leží a pozerá do plafónu s myšlienkami ČO SA TO PREBOHA DEJE? Samozrejme človek sa so všetkým vyrovná ale niekedy to býva fakt husté. Mne sa tak raz stalo že sa mi nedarilo nič, nebudem konkrétne spomínať o čo išlo ale myslel som si že snáď horší deň ani nemôžem zažiť...myslel...len dokým neprišiel ten nasledujúci...

Hneď zrána len ako som oči rozdrapil a snažil sa vstať z postele som si rozstúpil slúchadlá ktoré som po večernom počúvaní pri ktorom som zadriemal už nebol schopný odložiť inde...hah že odložiť, buďme úprimný...šmariť ku posteli. Čiže minúta po zobudení a už radosť zo života. Samozrejme už som v sebe pociťoval tú predzvesť, že dnešok bude úžasný, nieže by som si to privolával, ale tak skúsenosti sú skúsenosti. Po zopár ostrých slovách ktoré padli ako reakcie na zvyšky slúchadiel som sa vytrepal na "každorannú" rutinu, ktorá ešte prebehla ako tak až na nezhody s mamou ale to už považujem za samozrejmosť. Nadišiel čas odchodu do školy, vlastne ten čas som už o 10 minút prešvihol ale povedzme že...vybral som sa teda na zastávku a tu to začalo. Autobus? Ušiel..ďalší? Ten radšej ani nedošiel. A ďalší..paráda prišiel, nebyť zápchy v meste tak meškám "len" pol hodinu. Dorazil som teda do školy rovno na druhú hodinu sadnem si so skvelou náladou do lavice, samozrejme s vedomím neospravedlnenej hodiny ktorú som meškal. Čakal som aspoň prívetivé Ahoj od spolužiaka miesto toho ma prekvapil vetou Ta čo, naučený?

Výborne som si povedal, že sa vôbec aspoň pred hodinou dozviem že sa niečo píše. Toto ma už dosť dostalo povedal som si Já už neviem, sotva 9 hodín ráno a už mám dosť. Ani som sa nepokúšal už si niečo pozrieť na písomku, proste som si povedal kašlem nato, sedel som tam, na hlave nechápavý trollface a rozmýšľal som čo bude ďalej, popravde som mal strach si už aj sadnúť na stoličku, že sa rozpadne. Z ďalších nevydarených vecí ktoré ma v ten deň počas školy postrehlo spomeniem len snáď vyplňovanie prihlášky, kvôli ktorej som musel obehať 4och ľudí na škole, každý si samozrejme na mne zgustol. Po ceste zo školy som ešte nezabudol stúpiť do "kopečky" ktorú tam zanechal nejaký psík zjavne s tráviacimi ťažkosťami. Vonku som sa ešte stihol povadiť s kamoškou, doma s mamou, rozbil som tanier atď atď...dlho by som sa rozpisoval keby som to tu chcel naozaj všetko popísať.

Večer keď som konečne zaboril hlavu do vankúša, prišlo to všetko namňa a rozreval som sa. Ja viem mnohí si povedia bože chalan a plače, ale nehanbím sa zato, jednoducho som to nezvládol. Pýtal som sa kam tento svet speje? Prečo je všetko tak postavené na hlavu? O koľko menej problémov som mohol v ten deň mať, keby ľudia boli k sebe o trochu viac tolerantnejší, keby si vzájomne viac pomáhali, keby mi spolužiaci povedali o písomke, keby som sa miesto hádok mohol s ostatnými normálne dohodnúť atď toto bolo len pre príklad. Áno uznám, toto bol výnimočný deň, udialo sa toho veľa no napriek tomu sa každý deň stretávam s ľudskou chamtivosťou a podlosťou. Je mi ľúto ale na záver musím dodať že svet sa postavil na hlavu, ale na tú hlavu ho postavili ľudia.