V živote je to tak ako v sexe. Raz si hore a raz dole. Pravda je však taká, že záleží len a len na tebe, či budeš viac hore alebo dole.

Poslednú dobu, čo som chodila s mojim ex som sa nie párkrát pristihla, že rozmýšľam nad tým, či by nebolo lepšie, keby som bola sama. Uvažovala som nad tým, čo všetko strácam, keď som s ním. O čo všetko prichádzam, čoho všetkého sa musím vzdávať, aby som náhodou nepôsobila divno. A niekedy to vo mne skutočne vrelo. Mala som pocit, že ma náš vzťah viac týra akoby mi mal dávať. Mala som pocit, že viac upadám ako som rástla a celé toto ma viac a viac ubíjalo.

Popravde, ani neviem, či vzťahy môžu skutočne druhého natoľko obdarovávať, že by nemyslel na takéto veci. Totižto, obidva vzťahy, ktoré som mala, boli založené na podobnom scenári. Ani v jednom som sa necítila dokonale slobodná. Možno dokonalosť ako taká ani neexistuje.

A teraz? Samozrejme, že mi je smutno za tým, čo som stratila. A tak sa sama seba pýtam každý večer: Bolo to, čo som k nemu cítila skutočne láska? A ak nie, čo to bolo? Nebol to náhodou len zvyk? Nezvykla som si na to, že je pri mne až príliš a prestala som ho obdarovávať každodennými prekvapeniami? Naozaj väčšina vzťahov stroskotáva na všednosti? Naozaj sme aj my tak skončili?

Čo už! Treba sa pohnúť ďalej. Všetko nové sa predsa začína prvým krokom, takže hor sa na to.