Webky

Nechaj ju lietať,
jarný deň.
Ronila slzy
preňho len.
S bublinkou nádeje
vzlietla nad oblaky.
Videla zvysoka,
že život je aj taký.

Dúfajúc, vo vánku
sa prepletala prstami vo vlasoch.
Pustila myšlienku
stvorenú pre nich dvoch.
Sadla si do výšin,
k hranici života.
Driapala si suché slzy z tváre
a cítila sa sťa sirota.

Tíško hľadela tam,
kde býval ON.
Bála sa vzlyknúť.
Vzlyk sa rynul len vtedy,
keď súbežne s ním odbíjal zvon.
Keď aj videl ako ONA trpí,
nech aspoň nepočuje,
ako jej duša praská.
Vo vnútri kričala,
no navonok nevydala ani hláska.

Skrytá v bolesti,
ako púčik v rannej rose.
Už nevládala lietať.
Tak ranila si behom
prieč tŕním svoje nohy bosé.

A on?
Z diaľky sa díval
na jej oči vábivé.
Nesmel sa priblížiť,
len zaháňal myšlienky márnivé.
Sedel na okne
a každý deň hľadel tam,
kde bola ONA.
Vystieral k nej ruky
a slzy nechal padať do svojho lona.
Ako dve rozopnuté retiazky,
ktoré sa nespoja,
ostali na hraniciach svojich možností.
Láska- s bolesťou, citom
a bez nežností.

Ona nebozkávala jeho dlane,
On nehladil jej tvár.
Ona nepovedala: "Ľúbim Ťa!"
On nepovedal: "Tvorme pár!"
On dúfal,
Ona prosila.
On kričal,
no ONA sa zlomila.

Život z nej vyprchal
s rannou rosou pošteklenou
slnečnými lúčmi.
Nezvládol.
Chcel byť s Ňou.
Šiel za ňou tam,
kde sa obaja smiali.
Slzy boli len minulosť
a dlaň bola v dlani.

Bola to Láska, boli to city,
boli to nežnosti.
Bola to radosť 2 životov
bez bolesti a horkosti.
"Ľúbim ŤA" si každý deň
vravieť smeli.
Čas sa prestal pre nich hýbať.
Oni sa ľúbili.
A tie slová im večne zneli.



MILUJEM ŤA TOMINKO :-*


*
*
*
*
*
veď my vieme :)
*
*
*
*
*



Moje Malinké :-*


Každý problém má svoje riešenie. Pokiaľ ho nemá, tak to nie je problém.

Ľudia sú problémoví..aj ja som...tak správne problémová...tak akurátne uletená...tak svojsky vtipná...tak jemnulinko skromná...a tak poriadne ukecaná :)



...aj TU sa realizujem :)