Webky

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krajina, kde sa Kofola sypala a piesok lial. V tej krajine bol les, vrcholce stromov siahali až ďaleko do diaľky i do výšky. Niekde pri prostriedku tohto lesa žil malý veveričí chlapec Bonifác. Bol to veľmi talentovaný kresliar a odhodlaný dosiahnuť niečo vo svojom živote, o čom budú rozprávať všade.

S cieľom si lámal hlavu a vedel to, čo mu prízvukovali ryby v jazere, srnky na čistinke a ježkovia túlajúci sa tmou, ak sa chce stať slávnym a dôležitým musí tak učiniť vo Veľkom Meste. Dlho nad tým premýšľal, bolo to dosť ďaleko od stredu lesa. Avšak, bol si istí, že nemá čo stratiť, keď sa poberie do sveta. Raz, keď tak ležal v tieni mohutného stromu, rozhodol sa ísť. Vyskočil a vystrel sa na nohy. Zabehol si domov po pár cenných okrúhlych eur i niečoho pod zub. Pozdravil mamulienku, ocina i malú sestru Aďulienku. Vyrazil na cestu, dlhú a strnulú. Musel prejsť cez sedem riek, sedem hôr i sedem dolín, kým sa dostal do prvej dediny, na svojej ceste do Veľkého Mesta. Však narazil v dedine na jedného mladého chlapca. Ten si najprv Bonifáca obzeral a nakoniec riekol: „Ty si ale pekná veverička. Vidím, že máš na chrbte ruksak, nebodaj si sa pobrala do sveta?“
Bonifác nemal nikdy rád, keď o ňom rozprávali v ženskom rode a tak sa slovne bránil: „Ja som veverička – chlapec, fagan jeden namyslený!“ Na to mladík zareagoval: „Ty vôl, hovoriaca veverica, tu musím mať!“ A už aj na Bonifáca skákal. Ten sa len tak úskokom uhol a bežal preč. Mladík neváhal a začal uháňať za Bonifácom na skejtborde. Bonifácovi už dochádzali sily, keď v tom uvidel pred sebou nádherný veľký oriešok. Toho povzbudilo aby utekal rýchlejšie. Mladík za ním zakričal: „Rútiš sa do slepej uličky, neujdeš mi!!“ Bonifác rozmýšľal o čom mladík hovorí. Pochopil. Videl pred sebou nedostavaný most a oriešok bol až za medzerou v stavbe. Bonifác začal na poslednú chvíľu brzdiť. Nestihol to. Zletel z mostu. Zatvoril oči a výskal. TRESK. Chvíľku bol otupený od nárazu. Potom sa pozviechal a začal sa obzerať kam dopadol. Zaskočilo ho, že krajina okolo neho plynulo plynie. Obzeral sa ďalej, za ním stúpal jemný dym z komína. Ozývalo sa td... td... td.... kovových kolies o koľajnice. Viezol sa na malom motorovom vlaku. Vlaku do Veľkého Mesta.
Podvečer vlak vchádzal do Veľkého mesta. Všade bol smog a hmla. Zápach a odpad. Na jednej z križovatiek spozoroval Bonifác autonehodu autobusu plného ľudí, do ktorého vrazili dve osobné autá. Prišlo mu až zle, ako sa tu človek môžeš stať dôležitým. U nich v lese, kde je pokoj a ticho to videl reálnejšie. Zrazu urobil kotúľ vpred keď vlak zastavil. Zaklipkal očami a podoprel sa labkami. Odniekiaľ zaznel výstrel. Guľôčka letel vzduchom rýchlo a nakoniec ju zastavilo mäkučké telo malej veveričky na streche vlaku. Bonifác zjojkol a spadol do bezvládneho stavu.

O chvíľu necítil bolesť a bolo mu príjemne. Postavil sa a obzeral sa vôkol seba. Všade bolo nádherne bielo. Nejeden by povedal, že tu bude chladno, ale čuduj sa svete bolo tu naozaj teplúčko a príjemne. „Bonifác, vitaj u nás.“ Ozval sa hlas odniekiaľ z bielej hmly. Bonifác sa otočil za hlasom: „Kto ste?“ „Som anjel, ty si v nebi a ja ťa chcem do sprevádzať do Raja, kde môžeš kresliť a robiť radosť iným na veky vekov. Je to tvoj sen, to mi povedal najvyšší Pán.“ Bonifác prikývol hlavou. Anjel mávol rukou smerom na práve zjavený portál. Zračil sa za ním úžasne krásny rozhľad na príjemnú krajinku. Vykročil k nemu. Keď Bonifác prešiel cez portál do rája, zazvonil nebeský zvonec, a krátkeho príbehu je koniec.

®Klidopido 2009, upravená slohová práca, napísané v Bratislave, upravené v Martine, povolené šíriť s upovedomením autora a podpisom ®KLIDOPIDO 2009, Ďakujem za prečítanie