Mal to byť bežný blbý pondelok, počas ktorého ma nemalo čakať nič dobré. Cítil som to v kostiach ako v každú nedeľu večer. Prvýkrát som sa zobudil do toho nemožného dňa ráno okolo piatej. Ponoril som sa do ríše snov. Vstávam 6:50 a zisťujem že vlak do školy nestíham. V tom sa zobudím naozaj a zisťujem že môj nedávny sen sa stáva realitou. Tak začína moja ranná suita. Sen od skutočnosti sa líšil s dvadsať minutovým odskokom. Nezobudil som sa 6:50 ale 7:10. Stalo sa mi to prvýkrát počas celého štúdia na priemyslovke. Zaujímavé hmlovité ráno vo mne vzbudilo celkom šialený nápad. Nahrať svoju rannú cestu do školy a na youtube ju uplodnuť k nejakej hudbe. Napriklad k nejakej pesničke od mojej kapely. Tak som si zobral foťák a cestou na bicykli som nahrával celú cestu hmlovitou dedinou na stanicu. Kědže som mal hodinu čas do ďalšieho vlaku, nemusel som sa ponáhlať a urobiť pomerne pozerateľné zábery. Po príchode na stanicu som začal fotiť kontrastné fotografie hmly a železnice. Ako v zakliatej krajinke, ktorej sa každý vyhýba. Nastupujem do vlaku, ktorým cestujem o takomto čase v takýto deň, prvý krát. Pozerám na zaujímavé kontrasty farebných strom a bielej hmly. Vlak prichádza do stanice a z vlaku vystupujú väčšinou vysokoškoláci, pracujúci a zopár "zaspalcov" ako ja. Vo svojej rannej suite pokračujem do školy cez nadchod a urobím ešte poslednú fotku. Naozaj POSLEDNÚ fotku. Prečo poslednú ... sa dozviete neskôr.
Vchádzam do školy a nasledovne do našej triedy, kde je práve deskriptívna geometria. Ideálny spolužiaci mi samozrejme neuverili že som zaspal, keďže bola na prvej hodine písomka. Nevravím že mi to nepadlo vhod ale určite som nezaspal naschvál. Navyše to bolo dosť podozrivé, kedže som ešte nezaspal na strednej vôbec. "Ideálne" na našej škole je to, že učitelia sa pridávajú na stranu "spravodlivých" takže to že som zaspal mi neuverila ani samotná profesorka. Povedal som si kašlať na to a vypýtal som si kľúče od šatne. Otváram šatňu, prezúvam sa a odkladám si foťák z kabátu do rifiel. Vchádzam do triedy a jediné čo počúvam, sú doterné poznámky spolužiakov v štýle "a čo keby si si napísal písomečku, to ešte stihneš" a pod. Medzitým som si vybral foťák z rifiel a nevedome som ho presunul lavice. Po deskriptívnej geometrii nasledovala stavebná mechanika. A tu nastáva zlom deja. Do triedy prišla druhá skupina, ktorá bola na hodine GIS. Medzitým som si presadol na svoje pôvodné miesto a na foťák som zabudol. Počas mechaniky som si už bol vedomý že mi foťák chýba, ale podvedome som si myslel že ho mám v kabáte a robil som si nádeje, že snáď ho niekde mám. Skončila hodina a začal som foťák hľadať. Šahám, šahám a foťák nikde. Pozerám na lavicu, kde som sedel počas deskriptívy a nikde nič. Provokačné poznámky jedného človeka vo mne vzbudili podozrenie, že bol foťák ukradnutý. Myslel som si že ich to prejde a vrátia mi ho. Čakal som ešte jednu prestávku a potom som zakročil. Po ďalsích provokačných poznámkach som to oznámil triednej a tá dala počas ďalšej hodiny prehladať tašky. Výsledok? Hlavní podozriví mali tašky so sebou, mimo triedy. Stále som tajne dúfam že sa ozve jeho svedomie a foťák mi vráti. Navyše jeho hodnota bola mizerná (keďže bol kúpeny pred cca. štyrmi rokmi a pri cenách elektroniky by dnes nemal hodnotu ani 500 sk). Všetky moje nádeje vyprchali po zazvonení poslednej hodiny...
Kto zobral foťák? Príliš veľa podozrivých (aj keď jeden je dominantný) a príliš veľa možností.
Aké výhody mal tento deň : nemusel som písať písomku z deskriptívnej geometrie, ktorú by som pravdepodobne napísal úplne "vynikajúco".
Možno budú peniaze za môj staručký foťák, krásne, perfketne, strategicky a efektne investované do drog alebo marihuany.
Spejeme v tejto dobe k tomu, že slovíčka ako česť a spravodlivosť sa stanú archaizmami doby minulej?