Bola nedeľa poobede, kedy som dorazil zničený a unavený z koncertu, na ktorom som zarobil (až čistých) 5 euro. Obdivujem ľudí, ktorí si myslia, že sa dnes dá uživiť hudbou. Prečo túto príhodu začínam práve okolnosťami? Pretože je to krásny príklad, ako ťažko peniaze získať a ako ľahko vás o ne niekto pripráví (alebo lepšie povedané - chce pripraviť).
Keďže som mal tri hodiny do ďalšieho vlaku, rozhodol som sa, že sa pôjdeme s priateľkou najesť do jednej z nitrianskych reštaurácií na námestí. Objednali sme si denné menu, ktoré bolo síce drahé, ale keďže k tomu bola polievka, tak sa to ako-tak oplatilo. Objednali sme si, čakáme a po 0,5 hodine prinášajú jedlo. Namiesto zemiakového pyré sme dostali jeden malilinký kopček ryže a malilinký kúsok rezníka. Priateľka sa posťažovala, že sme akosi rátali s tým, že dostaneme zemiakové pyré, ktoré mali aj na tabuly obedného menu napísané (a nie ryžu, ktorú nemáme obaja k rezňom radi). Obránili sa tým, že im pyré jednoducho došlo. Na otázku, prečo nás na to neupozornili, neodpovedali. Priateľka požiadala o výmenu a totálne neochotne jedlo odniesli. Povedal som si, že mám na to rovnaké právo, požiadal som tiež o výmenu a dodal som : "... .keď to je v cene, tak prečo nie...". Ešte neochotnejšie a nahnevanejšie zobrali moju porciu. Po asi desiatich minutách sa vrátili s tým, že si máme za dodatočne narátanú prílohu zaplatiť, každí po vyše jednom eure, čo znamenalo, že by nás ten super-obed vyšiel o vyše dve eurá navyše. Obaja s priateľkou sme sa poriadne naštvali a jednohlasne povedali, že s nami nikto nebude takto jednať a vyhrážali sme sa, že sa budeme sťažovať. Keďže nás na doplácanie nikto neupozornil a sám som dodal spomínané "keď to je v cene..." mali sme na to úplne právo.
Nakoniec sa nám podarilo vydobiť si pravdu.
Tento zážitok mi bol jeden z príkladov, čo sa stane, keď dáte moc nenažranému súkromníkovy, ktorý sa bude snažiť vyciciavať každého človeka zo strednej vrstvy.

Človek sa vráti unavený z koncertu, minie celý svoj "zárobok" u niekoho v reštaurácii a správajú sa k nemu ako k nejakému hlupákovi. Nanajedený, nahnevaný, upotený z koncertu, zničený a unavený som si sadal do vlaku s tým, že napíšem aspoň tento článok a venujem ho reštuarácii Ristorante Pizzeria Toscana - Junior, sídliacej na Kupeckej 2.

"Dúfam, že sa to nabudúce nestane," dodal som pri odchode.
"Dúfam, že žiadne nabudúce nebude..." dodala čašníčka.
Nebojte sa, nabudúce už naozaj nebude...